Tuto je výťah z článku Female Warrior, ktorý sa ma hlboko a mocne dotkol. Ale posúďte sami:
Je pre mňa každým dňom ťažšie niečo písať. Cez všetky svoje životné cesty a skúsenosti som si uvedomila, že čím viac sa dozvedám, tým menej v skutočnosti viem. To je dobré, veľmi dobré. Dáva mi to uspokojenie, že uspievam v tom, čo som si zvolila – stáť plne na vlastných nohách na ceste k voľnosti, bez nejakých predsudkov a očakávaní, spokojná len z toho, že vidím, ako sa predo mnou otvára tento úžasný svet. Už nemám toľko názorov ako kedysi, pretože som sa naučila, že všetko je pravdivé, presné a správne, prinajmenšom z uhla pohľadu toho človeka, ktorý v to verí. A to je v poriadku; koniec-koncov, je to ich svet a my nijako netušíme, čím všetkým si museli prejsť alebo čo robia, aby ho udržali nažive. A kým sa nespýtajú, nie je nič, čo by sme im mohli povedať.
My, ľudia, sa natoľko fixujeme na to, čím sa potrebujeme stať alebo čo chceme byť, stále hľadajúc niekde mimo nás niečo, v čo by sme mohli veriť, čomu by sme mohli odovzdať svoju moc. Sme posadnutí vzostupovaním, osvietením a robením vecí tým najsprávnejším spôsobom a tak sme k sebe tvrdí, keď nie sme schopní dostať sa do tej správnej “vyváženosti” a žiť podľa ideálov “majstrov”. Zubami-nechtami sa držíme našich predstáv, čo také osvietenie či sloboda sú podľa učení Budhu, dona Juana, Ježiša Krista, majstrov zenu a podobne… Vzdávame sa každého iného stavu existencie tým, že si namýšľame, že “vieme”, kde sa niekto nachádza a čo zažíva. Spochybňujeme všetkých ostatných tým, že sa ich pýtame, kde boli oni, čo videli a čo sa chcú dozvedieť. A potom máme tú odvahu povedať im, že to, v čo veria, je lož.
Tak úporne sa snažíme napasovať na našu perspektívu “transcendencie” (prekračovania hraníc a pokračovania) cez učenie nášho obľúbeného majstra, že málokedy sa zapodievame alebo vyhľadávame alebo otvárame niečomu, čo leží mimo presne tohoto chlievika. Sardonicky hodnotíme vzájomne svoj pokrok, vývoj a stupeň uvedomovania si a máme tú odvahu myslieť si, že vieme, kedy, ako a prečo niekto potrebuje podrásť, viac na sebe popracovať, vyhojiť sa, zvoliť si iné nasmerovanie, potlačiť svoje emócie a tak ďalej. A posudzujeme sami seba.
[…] A v našom individuálnom vnímaní je proste úplne v poriadku, či už sme v práve či nepráve, či sme poranení alebo celiství, či sme osvietení alebo neosvietení. Niet nálepiek, duality, ilúzií, sklamaní, popisov alebo miľnikov, ktoré by mohli definovať alebo obmedziť osobnú slobodu jedinca. A neexistuje spôsob, ako by sme mohli dosiahnuť, aby hocikto iný pochopil to, čo vidíme alebo vieme. Môžeme sa o to len podeliť a byť svedkom toho, ako iní vidia a vedia, a byť vzájomne otvorení a zhovárať sa o tom, čo nám nakoniec umožní pestovať si, vážiť si a rozvíjať naše jedinečné, rôznorodé a nádjerné indiviuálne vízie.
Tak povedzte: nie je ťažké písať, keď všetko už ktosi pred vami povedal? Čo ja s tou svojou novootvorenou hrdelnou čakrou urobím? Fňuk-fňuk… 😥 🙂
Jedno vám poviem: tá baba má “říz”. A ja urobím niečo celkom “neosvietené” – zatúžim byť aspoň trochu ako ona… 😛










Povedz svoj názor