Už je to pekných pár týždňov (ešte fungovalo Šamanskou cestou), keď sa ma ktosi (asi Tenshi) spýtal, či nenakreslím, ako vidím energiu.
Nuž, trvalo to… Ale neflákala som sa! Po celý ten čas som chodila autom a všímala si, ako čo “vidím”.
Tak po porvé – vidím trojakým spôsobom. Vidím otvorenými očami, vidím zatvorenými očami a vidím-nevidím. 😛 Ak ste si mysleli, že toto bude jednoduchý článok… tak dobre ráno, stará mama! 😆
To, čo vidím normálnym zrakom, vídam väčšinou na tmavom jednoliatom pozadí alebo aj na svetlom jednoliatom pozadí. Je to žltkasté až oranžové. Sú to akoby plamienky, ktoré horia okolo mojich prstov a rúk, ako na plynovom sporáku, len nie modrasté. A vídam ich aj na iných ľuďoch. Minule som sledovala poradu a všimla som si, že vidím okolo ľudí obálku (vy tomu asi vravíte “aura”). A jeden z účastníkov porady, muž s vysokou energiu, čosi vehementne vysvetľoval. Mal na sebe čierne tričko a niekedy, keď vysvetľoval, urobil z prstov zobák – a v tom okamihu z končekov prstov vyšľahol oranžovkastý plamienok! Bola to náramná zábava – len z porady neviem lautr nyšt. 😕
Raz sa mi podarilo mať vizuálny vnem energie aj “po castanedovsky” – videla som na jednom človeku jeho svetelný kokón a videla som aj akýsi homoľovitý energetický útvar na jednom z áut. U toho kokónu ma prekvapilo, že nesiahal až pod nohy, teda nebola to veľká guľa okolo celého tela, ale končil niekde vo výške kolien a potom už nebol, len z neho trčali dve odžínsované labky. 🙂 A vtedy som pochopila, prečo Castaneda rozpráva, ako svetelné kokóny “hopkajú” alebo “vznášajú sa” – oni totiž plávu nad zemou!
To je jeden typ fyzického videnia. Iný typ je, keď sa zapozerám do neba alebo do stropu nado mnou. Vidím tam kľukaté vlákna, žlto-oranžovo-zlaté, iskrivé, akoby nimi prúdili drobné záblesky. Niekedy sa zbiehajú do chuchvalcov, inokedy sa len tak ťahajú. Viem ich chytiť do ruky a vlastne si tak vytváram silový priestor, keď robím nejaké “záškodníctvo” 😛 (naposledy posielanie “vírusu” anjelom pred dvoma rokmi). Ale v poslednom čase mám nižšiu energiu a vidím horšie, takže už to robím väčšinou tak, že zatvorím oči, natiahnem ruky nahor a “nahmatám” si vlákna a pritiahnem si ich. Používam ich, keď vyvolávam silu Hunab Ku. Myslím, že takto nejako vyzerá texemuyo alebo to, čomu Castaneda hovorí “energetické vlákna”.
Potom mám ešte jeden spôsob videnia: a to obraz preložený cez iný obraz. Stalo sa mi to niekoľkokrát v živote. Raz u Obamu v televízii, raz pri čítaní e-mailu som zahliadla tvár Melike, raz som videla (a zažila na vlastnej koži) Michaela a celkom prvýkrát to bolo, keď sa mi zjavili Otec a Gabriel… To sú tie prípady, čo si momentálne spomínam; možno je ich viac, ale ja vlastním sklerózu. 🙂 Michael bol akoby neónovobelasý, Melike a Obama boli fialovkasto-hnedí, všetko to bolo svetielkujúce. Len Otec a Gabriel vyzerali ako dve bytosti stojace uprostred plafónu.
Ešte som si spomenula na jedno videnie, ktoré zapadá skôr do kategórie “Otec a Gabriel”, také reálne bolo: keď sa mi v stene kúpeľne otvorila “diera”, cez ktorú bolo vidno nejaký hnedý slizovitý svet – vyzeralo to ako vnútorné orgány alebo niečo podobné (ak poznáte film Super Mario Brothers, tak niečo na ten spôsob – ale iné 😛 ).
Potom je tu videnie so zatvorenými očami. To praktizujem, keď cvičím žam žung. Je to forma meditačného videnia. Za očami mám tmu a v nej sa mi prelieva oranžové čokoľvek a vyrába tvary. Nie automaticky; musím požiadať o obrazový vnem. Niekedy sú to gule, inokedy len dym, niekedy oko, niekedy čierne X na oranžovom pozadí, ktoré “štrikuje” portál, inokedy akoby som videla oranžové vnútro hadice od vysávača a prechádzala ním. Položím otázku, pozerám, čo sa ukáže, a snažím sa to interpretovať.
Rovnako takto vidím so zatvorenými očami pri cvičení energetické prepojenie medzi mojimi rukami, čo je u mňa “riadiaca konzola” mojej merkaby (hlavne lakte), alebo vidím psí guľu, keď s ňou cvičím. Najprv ju len cítim v dlaniach, potom ju vidím oranžovú a nakoniec, keď už mám dosť energie, tak svieti teplo striebristo.
No a posledné je to moje videnie-nevidenie 🙂 . Aby bolo jasné – nejde o fyzické videnie. Síce si myslím, že niečo vidím, ale keď sa pozerám cielene, nevidím vôbec nič. Je to niečo ako predstava v mojom mozgu, ktorá sa kladie ako priesvitná fólia cez obrazy, ktoré doňho idú zrakovým kanálom. A je vždy rovnaká. Nepýtajte sa ma, ako to funguje; neviem. 😦 Možno najviac by to priblížil obraz “pozerať cez slzy”.
Najlepšie takto vidím-nevidím za súmraku alebo za vlhkého počasia. Pre mňa už dávno vzduch prestal byť prázdny a vnímam ho ako priehľadnú “hmotu”. Keď je vlhký, doslova vidím-nevidím čosi ako záclony, ktoré mi križujú cestu a cez ktoré prechádzam. Niekedy aj cítim ich dotyk. Je ich veľa a sú blízko seba a keď cez ne idem, je to pocit trochu hustejšieho prostredia.
No a tu som sa chopila tabletu a začala som kresliť.
Tak najprv: ideme autom po diaľnici. Je podvečer alebo ráno (prítmie) a kútikom oka registrujem čosi ako “obálku” okolo vecí. Keď sa pozriem naplno, nič tam nie je; keď sa pozriem ešte lepšie, zasa tam nič nie je 😛 , ale vidím-nevidím čosi okolo stromu, kríkov i rastlín – čosi ako kokón. Na obrázku ho kreslím ako tieň, ale v skutočnosti nie je ani svetlejší ani tmavší ako pozadie – je úplne rovnaký ako pozadie a napriek tomu ho vnímam. Obvykle býva tak 1-1,5 m vzdialený okolo predmetu. Vídam ho na rastlinách, na osvetlení okolo cesty ho vidím ako konus okolo stĺpa lampy – dole širší a smerom nahor sa postupne zužuje. Samotné svetlo lampy nemáva obálku, ale niekedy má taký svetlý disk pod žiarivkou (ak má rameno).
Inokedy vidím-nevidím inú formu energie: od končekov konárov (dobre viditeľné najmä na podzim, ale aj keď sú stromy zelené, ba dokonca aj v zime) vedú nahor vlákna. Vedú v smere konárov, ale potom v určitej výške idú už priamo nahor. Nesplývajú do jedného – každé vlákno vedie až vysoko nahor, kde ich už neregistrujem.
Medzi týmito dvoma videniami-nevideniami sa viem prepínať, ale neviem mať oba vnemy súčasne. Zatiaľ. 🙂
Tak dobre; ešte stále ideme autom po diaľnici. 🙂 V strede sú také betónové panely, ktoré tvoria bariéru medzi oboma smermi jazdy. Okolo nich obvykle nevidievam obálku, ale zato tam, kde sú medzery medzi nimi, vidím vychádzať vlákna energie. Tieto sú vždy trochu tmavšie, akoby tieň, ale keď sa na ne poriadne zahľadím, zasa nič nevidím. 🙂
Ešte stále ideme po diaľnici 😛 . Napravo sa otvára krajinka – polia, možno stromy. O stromoch som už písala; keď sú ďalej od cesty, vidím prevažne len tie “fúzy”.
Oveľa zaujímavejšie je to, že z určitých miest pôdy vychádzajú tiež “fúzy” a vedú nahor – nie rovno, ale tak voľne kľukato. Najčastejšie vytvárajú čosi ako gotickú klenbu – hore sa schádzajú a spájajú a hore je čosi ako súvislá plocha, akoby baldachýn.
Z diaľky to vyzerá ako také “tornáda”, ktoré sa hore spájajú:
No a potom je tu ešte jedno videnie, ktoré som zistila až nedávno, keď som sa sledovala, čo to vlastne vidím. Išli sme okolo kopcov so stavbou veže na vrchu (okolo veže som nevidela nič). Normálne som videla krajinku takto:
A potom, keď sme sa priblížili, som si všimla, že to, čo z diaľky vnímam ako jednoliatu “obálku” okolo krajiny, je vlastne zložené z energetických “oblúkov”, ktorých chrbty vytvárajú akoby tubus okolo kopcov:
Takže takto vnímam energiu… A v nedeľu som našla jeden obrázok, ktorý mi napovedá, že možno to, čo vnímam, je plazma… Je to záber slnečných erupcií (ilustračka hore). A veľmi sa podobá na to, čo obvykle vidím za zatvorenými očami. 🙂
Keďže som nikdy nevidela energiu inak, pomohlo by mi, keby ste aj vy popísali, ako vidíte energiu vy…
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor