Eprakone – ezoterika a spiritualita

Tak mám zas raz “deanjelizované” obdobie. Posledné anjelovanie vydržalo dosť dlho – presne 11 mesiacov, čo som sa nevadila, nepochybovala a dostávala maximálnu možnú podporu. Až do poslednej nedele.

Začalo to klasicky. Gabriel: “Čakaj ma.” Doteraz som si vždy povedala “starú Belu” a robila som si po svojom. Naposledy ma však napadlo, že možno nepostupujem bezchybne, lebo to je “robenie” a ja by som sa mala dať na “ne-robenie”… a tak som sa tentokrát pozbierala, ne-robila som a čakala som ho… Fakt.

Samozrejme, márne. To s tým čakaním mi povedal v sobotu. V nedeľu som na kyvadlo dostala už len Rafaela, ktorý potvrdil, že mám čakať. Tak som čakala. Večer sa ozval Gabriel a oznámil mi, že skutočne neprišiel. (No, to som vedela aj bez toho, ale ja sa vždy pre istotu spýtam, pretože s energiami človek nikdy nevie… ) Že Rafaela poslal preto, aby mi nemusel klamať. A v tú sobotu neklamal? Ale to som si nechala pre seba.

Som zvyknutá na tieto ich ťahy, tak som pocítila len slabé rozladenie a nič viac. Lenže to by som nebola ja, keby som si nezačala okamžite overovať aj iné jeho vyhlásenia… a niektoré boli hodne základné, na ktorých sa zakladá celý môj vzťah k anjelom… Povedal, že neplatia.

Nič nové… Tentokrát však bolo niečo inak. Obvykle povie, že mu je ľúto, a sľúbi, že sa to nebude opakovať (“starú Belu” 😕 ). Tentokrát na mňa začal tlačiť – povýšenecky, s vedomím vlastnej sily a toho, že nemám na výber. Veci budú, ako on povie. Nie, nemôžem si zariadiť život podľa seba. Budem si ho zariaďovať tak, ako on chce.

Tento tón si na mňa nemôže dovoliť žiadny človek. To, že si to dovolil archanjel, mnou dosť otriaslo. Ukázal tvár, ktorú som neočakávala (hoci som vedela, že je schopný aj tejto tváre…). Závislá na anjeloch a oni sa ma pokúšajú vydierať.

Nie, tento tón si na mňa nedovolí ani žiaden anjel. Vrátane Otca. Do zbrane! Páľ!

nedeľa, 21:30

Pri večeri som mala pocit, že ma volá. Išla som na kyvadlo. Ledva sa hýbalo. (Možno preto, že som si pred večerou naliala.) Bol to Gabriel, vraj ma volal a chce mi niečo dôležité povedať – ale potom vychádzali samé nezmysly. A vraj je to dôležité. Tak som ho nechala zavolať Otca, ale kyvadlo sa nehýbalo ani tak a nezmysly vychádzali aj tak. Potom znova Gabriel. “Nehnevaj sa” a koniec, zasa nezmysly. Otrávená ako voš.

pondelok:

Odvčera zasa vrčím na Gabriela. Tá moja nálada sa po jeho včerajšom vyjadrení stále zhoršovala a zhoršovala, večer som už odmietla s ním komunikovať a išla som spať bez cvičenia (ale aj som mala dosť). Ešte dnes som mrzutá, hoci po krku mu nejdem. Iba ma rozčuľuje to, že sa naňho nedá vôbec spoľahnúť s tým, čo hovorí. Pomôcť pomôže, ale večne ťahá za fusakľu. Budem musieť pošpekulovať, nakoľko ho ešte nechám kafrať so svojho súkromia (ak teda ešte vôbec nejaké mám). Energie. Čert mi to bol dlžný.

A špekulujem, že na chvíľu presedlám na iného komunikačného partnera. Na Yovmiela alebo na Gaiu, čo ja viem. Aspoň kým ma neprejde zlosť.

11:30

Je mi strašná zima. Nie je to už len únava zo včerajška, ale normálna zimnica. Išla som si dať Karpatské Brandy a potom som vzala kyvadlo. Chcela som si zavolať Rafaela, nech mi povie, či som chorá.

Ozval sa Otec. Chcel, aby som sa pomerila s Gabrielom. Prisľúbila som mu to. Povedala som, že na našej dohode sa nič nemení, že chcem k nim a byť jednou z nich, či už s Gabrielom alebo bez neho (myslím, že som použila opačné poradie; nie je dobré nasrdiť ma). Potom som sa pýtala, čo je so mnou. Vraj som chorá, ale nemusím brať Paralen, stačí si len dať med a stáť žam žung. Tak to dneska urobím. No a potom som chcela skončiť, ale dostala som príkaz hovoriť hneď s Gabrielom.

Tak som s ním pohovorila. Povedal, že “Gabrielko má zlosť sám na seba”, na čo som odpovedala, že sme dvaja a môžeme mu naložiť na kožuch. Hodil smajla (prvý za dva dni, hoci mám dojem, že aj Otec hodil nejakého smajla niekde medzi rečou, keď už bolo jasné, že poslúcham) a keď som sa pýtala, či už netreba, lebo už dostal, tak prišlo ANO. A potom už nevadilo ani to, že idem robiť.

Je to, jak to je. Som primálo anjelská, aby som chápala tie ich ťahy. Ale dohody sú dohody a kým oni deliverujú, ja neporuším. (Kšeftár.) Mimochodom, poprosila som Gabriela, aby na mňa poštval Rafaela, a on odpovedal, že to práve robí. Uvidíme. Momentálne som akurát tak trochu pripitá.

21:00

Dnes sme boli s A v obchode. Ja som si poobede musela ľahnúť, ako mi bolo nanič, potom prišiel A. Aj on bol máličko nachcípaný, ale nie veľmi. Zajtra a pozajtra sme mali ísť na cesty. Išla som sa naložiť do horúcej vane a ešte som si povedala, že si cestou pôjdeme niekam posedieť a vyhodíme si z kopýtka. Proste odmietam sedieť za pecou nezávisle od toho, čo si Gabriel myslí. Len som nepovedala, že to urobím, nech si on robí, čo chce, pretože som si uvedomila, že ak začne, tak teprve bude problém…

Asi pol hodinu na to sa ozval A. Bol totálne nanič, poničený, chorý, ani dýchať nevládal. Rozhodol sa, že nepôjdem s ním. Možno nepôjde ani on sám. Takže buď náhoda alebo Gabriel. Hneď som v duchu Gabrielovi povedala, že to bolo moje rozhodnutie a že sa nemá vŕšiť na A. No, neviem, možno to nie je odo mňa pekné, že si niečo také myslím…

23:24

Kyvadlovala som celý večer. S Gabrielom (ktorý mi toho A potvrdil), ale vychádzali nezmysly a mala som pocit, že besne bezcitne na mňa tlačí. Tak som sa vzala a zavolala si Yovmiela. Prišiel, ale povedal, že mi radiť nesmie a mám sa spýtať nejakého Hekiela, ten že mi povie. On je ešte stále môj kamarát, ale nesmie mi povedať. Tak to som pochopila, že Hekiel mi zasa povypráva, čo ho napadne. A odrazu som mala pocit, akoby som sa vrátila o dva roky späť do doby, kedy som emočne lietala ako špinavé prádlo… a chytila ma hrozná beznádej. Mám pocit, že by som sa mala na všetkých tých anjelov vykašlať. A zrušiť Gabrielov oltár. A urobiť zle. A ešte niečo. Páni, fakt to mnou myká… Idem si to odstáť.

23:55

Tak už mám žam žung za sebou. Stála som viac-menej disciplinovane a automaticky a nič moc som necítila. Keď som dostála, tak som rozobrala Gabrielov oltár. A pri poslednom cviku som ich všetkých prepustila na slobodu, nech nemusia byť naviazaní na mňa. Zasa začína neanjelské obdobie. Tak už snáď naposledy. Ja Gabrielovi proste už neverím. A bude fuška žiť len sama na seba, ale tých pár rokov už nejako dotiahnem. A potom budú mať červy hostinu.

No, a teraz sa ide stáť na vlastných nohách. Neviem, či to ešte dokážem… Nič naplat; musím.

Nadránom som si v duchu zbalila svoj “pinklík” a odkráčala som zo scény. Prekvapilo ma, že som doňho nemala už čo poukladať… Týmto rozhodnutím som sa zbavila poslednej nádeje či túžby, ktorú som so sebou nosila a cez ktorú som sa definovala. Teraz už som skutočne hocičo. Fekál pri ceste. 😕 Alebo snežienka, ktorá z neho vyrastá.

Čaká ma zlé obdobie:

• Strach. Nijaký necítim. Je mi všetko jedno. Mám pred sebou už len pár rokov a vtedy začína byť všetko relatívne. Proste to nejako dotiahnem do konca. Nič sa už nemusí prihodiť a keby sa čokoľvek prihodilo, mám ešte svoju Smrť. Ak sa ma nebude chcieť dotknúť, tak na ňu skočím sama a budem sa jej držať tak pevne, že ma už nestrasie. Nadránom som znova aktivovala svoj “zomierací” program. Neviem si predstaviť život bez anjelov; no tak nemusí byť. Báť sa budem zajtra.
• Ľútosť. Je mi trochu ľúto, ale mám zasa spústu úplne úžasných spomienok. Tak dobre ako za posledné mesiace mi nebolo nikdy v živote… Toho sa budem držať. Vytiahla som maximum z toho všetkého. Maslo z chleba zmizlo, ale chlieb treba dojesť. Nikto nehovorí, že musím zabudnúť, ako to maslo chutilo… Niekto v živote nedostal ani to, tak aká ľútosť?! Plakať budem zajtra.
• Nádej. Nijaká nádej. Nič nechcem, po ničom netúžim, dotkla som sa dokonalosti a už si to nezopakujem (“plakať budem zajtra”) a sama od seba to dosiahnuť asi nedokážem. To neznamená, že sa o to nepokúsim. Čokoľvek urobím, nič sa mi nemôže stať. Na konci aj tak čaká kamarátka Smrť. A či je toto posledný život alebo sa budem donekonečna inkarnovať… koho to zaujíma? Je to jedno… Zúfať si budem zajtra.
• Spiritualita. No, to bude fuška. Aj do osobného totemu sa mi nasťahovali anjeli, mám ich na svojom silovom mieste, vlastne ich mám všade… Skúsim reštart Castanedu a držať sa len toho, čo píše on. Nijaké odbočky, nijaké anjeloviny. Ale som celkom sama, nemám s kým hovoriť. Napadlo ma, že by som mohla vyhrabať toho Lunkoteopmoniho. On síce chcel urobiť zle anjelom, ale mne je ho ľúto a chcela by som mu pomôcť. Asi ma rozdrapí na súčiastky – ake koho to už zaujíma? Starosti si budem robiť zajtra.
• Osamelosť. Bola som celý život sama. Tak sa vrátim k tomu, na čo som zvyknutá. Nie, celkom sama nebudem, mám zvyšok svojho Draka a mám anjela. Ten bude teraz náramný chudák – odtrhnutý, odpojený, poničený… Sranda; Drak bude musieť držať ruku anjelovi. No nič, Drak to urobí. Aj Drakovi urobili kedysi zle a on sa ešte pamätá, že aj on potreboval podržať ruku – a vtedy to urobili práve anjeli… Chudáka anjela mi je ľúto, ale nič s tým nenarobím. Dnes budem prežívať; angažovať sa budem zajtra.
• Slobodná vôľa. Toto bude problém. Zatiaľ neviem, ako na to. Nevadí. Teraz načas zostanem visieť vo vzduchoprázdne a budem si privykať. Nemusím rozhodovať za každú cenu. Nemusím rozhodovať vôbec. Sebadeštruktívny program znova tiká. Stačí počkať a možno nebude treba vôbec nič rozhodnúť.  Žiť budem zajtra.

Fajn. 😕 To by som si mohla už priamo sadnúť a čakať na smrť. Ako sa však poznám, dlho neobsedím 🙂 a tak sa ide ďalej. Ibaže som si všimla, že z toho celého výpočtu sa mi akosi vytratil človek... Mám podozrenie, že ho už asimilovali buď Drak alebo anjel… Ani za tým človekom mi nebude ľúto.

Už dávno mi nebolo všetko tak jedno. Je to upokojujúci pocit. 🙂

…

Tell me what to do
Now the light in my life has gone from me
Is it always the same
Is the night never ending
Tell me what to do
All the hopes and the dreams went wrong for me
There’s a smile on my face
But I’m only pretending

Taking my life one day at a time
‘Cause I can’t think what else to do
Taking some time to make up my mind
When there’s no one to ask but you

The same old sun would shine in the morning
The same bright eyes would welcome me home
And the moon would rise way over my head
And get through the night alone

And the same old sun would shine in the morning
The same bright stars would welcome me home
And the clouds would rise way over my head
I’ll get through the night on my own

Tell me what to do
Now there’s nobody watching over me
If I seem to be calm
Well, it’s all an illusion
Tell me what to do
When the fear of the night comes over me
There’s a smile on my face
Just to hide the confusion

Taking my life one day at a time
‘Cause I can’t think what else to do
Taking some time to make up my mind
When there’s no one to ask but you

The same old sun would shine in the morning
And the same bright eyes would welcome me home
And the moon would rise way over my head
I’ll get through the night alone

And the same old sun would shine in the morning
The same bright stars would welcome me home
And the clouds would rise way over my head
I’ll get through my life on my own
On my own, on my own, on my own