Teraz mi každú chvíľu chodia maily s otázkou, čo sa deje. Snažím sa odpovedať čo najstručnejšie a nerozvíjať to, aby som sa odhraničila. Pôvodne som nechcela reagovať vôbec, ale potom Parazit povedal, že by sa slušalo, a nakoniec korešpondujem ako blbec… 😦 Takže dnes to už zatrhávam.

Napísal mi kamarát a ja som mu odpovedala, ako som odpovedala. On na to zareagoval novým mailom. Nejako ma nutká zaujať stanovisko 😛 (fuj, Parazitisko jedno!), ale neurobím to. Napíšem to sem a možno jedného dňa (a možno nikdy) si to prečíta:

“Nie som svoje blogy. Nie som svoj avatar. Neviem, či túto fázu “helar” prežije, ale rozhodne si má zavrieť hrdelnú čakru na hodne dlho (moje zviera v hrdelnej čakre práve vyštartovalo svoj zimný spánok). 🙂 Ide sa spať.”

Toto je zaujímavá výpoveď. V prvej časti hovoríš, že nie si nič z toho, čo je vo virtualnom svete/na nete. A že si máš zavrieť svoju hrdelnú čakru. Ale ak nie si nič z virtualneho sveta, tak prečo sa s tvojou hrdelnou čakrou zatavara aj všetko, čo si vytvorila , ale nie si to ty … ? 

Lenže to je omyl, priateľ môj… Je v tom časť zo mňa, moje sny a presvedčenia. A hrdelná čakra je centrum sebavyjadrenia. Nie som síce svoje sny a presvedčenia, ale keď som mala právo ich hodiť do pléna, rovnako mám právo ich stiahnuť a nechať pre seba.

A teraz pravdu… Robím experiment, priateľ môj. Zisťujem, aká silná je moja energia a čo to urobí, ak ju stiahnem a odrežem od nej ostatných. A… nie, nebol to môj úmysel, ale povedala som si, že keď už som sa pustila touto cestou, tak ju využijem aj na toto. V psychológii sa tomu, tuším, povie “racionalizácia”. 🙂

Inak pri čom vznikla myšlienka na uzavretie blogov ?

🙂 Tak toto viem celkom presne. Pri státí žam žungu.

A teraz séria predpokladov:

Kedže si sa už raz podobne rýchlo vyparila z duší a vtedy sa to len hádzalo do eteru, že či má význam , aby si tam dalej bola, tak bud:

1. sa ťa obidve veci nadmieru dotkli – potom je otázne , čo sa ťa dotklo ? to, že sa Nina postavila v tvojich očiach pred teba v neviem čom, alebo niečo pod. ?

Priateľ môj, nie som svoja účasť na žiadnom blogu. Ak tam mám byť, tak tam budem; ak tam byť nemám, tak tam byť nemusím. Nie je to výpoveď o mne; je to výpoveď o situácii, v ktorej sa nachádzam. Ak sa situácia zmení, môže (a nemusí) sa zmeniť aj môj prístup.

A to s tou Ninou… Ako sa môžeš postaviť pred niečo, čo neexistuje? 🙂 Inými slovami: tak, ako nie som svoj avatar, nie som ani Ninina predstava o mne. Nie som dokonca ani svoja predstava o mne… Momentálne som duša bez pevnej formy a bez pevného záujmu. To, čo som odjakživa chcela byť… tak mi to nechaj. 🙂

Nina ma nezaujíma: nie je súčasťou môjho sveta. Napísala som vám, čo som si myslela – len to a nič iné. Ťažko sa vysvetľuje, keď sám dobre nevieš, čo sa deje… Ale to, čo sa udialo, mi prinieslo okamžitú úľavu a skokový nárast energie. Tak v prípade “duší”, ako aj v prípade projektu. To je pre mňa jediné, čo zaváži.

2. slepo počúvaš Gabriela: hoci toto všetko čo píšem su predpoklady, ale ak počúvaš na toľko Gabriela, že ked niečo povie, hned sa vyparíš, tak tzn., že predpokladáš/očakávaš že to bude pre teba prospešné …

Presne tak, priateľ môj. Robím len to, čo predpokladám, že je pre moje dobro.

teda oboje sú veci parazita / ega (v mojich očiach je to to iste).

Bola by tu aj možnosť, že toto konanie bolo úplne nezavisle a zo srdca, ale hmm. Zen ma naučil, že konanie zo srdca je pokojné a častokrat aj ohľaduplne. Srdce nemá dôvody “zatvárať dvere”.

Spomeniem diskusiu s A. A mi hovorila, že ked cíti, že je už niečo nemá robiť zatvorí za sebou dvere, ale nezamkne. Teda teor. vstupila do dveri, vyšla a zavrela za sebou.

V tomto je u mna rozdiel. Ja vchádzam aj vychádzam cez otvorené dvere a nič nezatváram, nie je dôvod zatvárať. Kto chce sa so mnou spojiť má vždy dvere otvorene. Tym chcem povedať, ked chceš ukončiť jednu etapu svojho života blogovanie. Nemusíš zatvárať/ zamykať dvere pred všetkými a zaroven na to môžeš zabudnuť. 

Vieš, priateľ môj, narábaš s pojmom “zavrieť dvere”. Dvere kam? Dvere do mojej duše? Alebo do môjho sveta? Moja duša to cítila tak, ako to cítila, a cíti to tak aj dnes. Nechcela som byť s vami. Spýtala som sa Gabriela a ten povedal, že sa môžem odmlčať. Povedal, že sa vrátim, ale mesiac-dva samoty som uňho zjednala. A po dvoch mesiacoch začnem zjednávať nanovo. 🙂

Možno sa cítite teraz “odstavení”… Ale od čoho sa cítite byť odstavení? Od podielu na mojom prežívaní? Priateľ môj… mala som ja vôbec niekedy podiel na vašom prežívaní? Alebo ste sa ma celý čas v skrytku duše báli? 🙂 Neviem… a nie je to pre mňa dôležité. Situácia prešla a ja ju už neriešim. Nie som k dispozícii. Not anymore. 🙂