Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ešte stále mi po toľkých rokoch nie je celkom jasné, kto všetko je “tolték” a kto nie. A, pravdu povediac, je mi to aj srdečne ukradnuté, keďže svoju “chlievikovaciu” fázu som už pravdepodobne nechala za sebou, ale skúste písať blog a nemať jasno v terminológii! Celkom zlomyseľne: viem si predstaviť tie komentáre a škriepky, ktoré by každý jeden článok vyvolal, pretože každý by si ho hodil do svojich vlastných významov… A tak, či sa mi chce alebo nie ( 😛 chce), musím sa s tými toltékmi ešte furt párať.

Našťastie mám na to pomocníka: Victora Sáncheza. V svojej knihe The Toltec Path of Recapitulation tomu venuje jednu kapitolu, zrejme znalý zmätku, ktorý “toltékovanie” vyvoláva v hlavách ľudí ako ja. Tak si ju idem čítať a viac-menej ju prerozprávať, teda časti preložím a časti skrátim, ak nebudem mať pocit, že je dôležité presné znenie. Rozpráva Sánchez:

Slovo “toltécky” bolo zneužité na toľko rôznych spôsobov,  že si vyžaduje pár slov na objasnenie.

Ako Mexičan a člen tradície, ktorej korene ležia u starých Toltékov (historickej etnickej skupiny z Mexika) som precitlivelý na podivuhodné používanie tohto označenia, napríklad keď sa používa na označenie bytostí z iných planét, z Atlantídy alebo z iných dimenzií. Takéto teórie sú skreslením historickej existencie starých Toltékov a súčasných domorodých skupín, ktoré toltécke tradície udržiavajú nažive.

Chápem dobrý úmysel tých, ktorí slovo tolték používajú na označenie ľudí s istým poznaním,  ale súčasne som toho názoru, že treba rešpektovať aj historických Toltékov a ich súčasných pokračovateľov (Sánchez ich nazýva prežívajúci Toltékovia, surviving Toltecs) tým, že sa okolo tejto skupiny nebude vytvárať zmätok. Rešpekt ku kultúre, ktorá ľudstvu poslúžila tým, že uchovala a rozšírila svoje posvätné postupy na rozširovanie vedomia, sa prejavuje aj tým, že nebudeme vedome skresľovať postavenie tých, ktorí sú nositeľmi tejto kultúry. Presne také skreslenia možno často nájsť v spirituálnej literatúre, kde Toltékov popisujú podľa predstavivosti a očakávaní nedomorodých spirituálnych “hľadačov”.

Prirodzene, úmysly týchto autorov sú pozitívne – tým, že priťahujú pozornosť na toltéctvo a ľudí spojených s touto tradíciou, prinášajú im pozornosť a rešpekt. Na druhej strane však tieto knihy prispievajú k nesprávnemu chápaniu Toltékov a nahrádzajú ich hlas, poznanie a svetonázor niečím, čo nie je ich vlastné.

Pre mňa je preto dôležité jasne povedať, že techniky rekapitulácie (tu ju nazývame aj stalking), ktoré popisujem, sú inšpirované starými toltéckymi praktikami a zahŕňajú aj praktiky, ktoré sa dodnes v niektorých pôvodných kmeňoch ako Wirrarika používajú. Pokiaľ však viem, starí Toltékovia tieto techniky nerobili tak, ako sú popísané, a nerobia ich ani dnešní prežívajúci Toltékovia.

Korene rekapitulačných praktík možno nájsť nielen u starých Toltékov, ale aj u iných pôvodných obyvateľov Mexika. Tlacentlalia je slovo z jazyka nahuatl (jazyk Toltékov, Aztékov a mnohých iných pôvodných obyvateľov Mexika), ktoré preložil katolícky kňaz Alonso de Molina niekedy v 16. storočí ako “zozbieranie hriechov a pripomenutie si ich”. Je zjavné, že nemal potuchy o energetickom procese vyhojovania pomocou rekapitulácie, pretože tento proces viaže na hriechy. Prax, ktorá toto robila, sa volala teočihua (teochihua) a de Molina ju nazýva “nechať hriechy ísť preč”. My dnes pod tým rozumieme hojivú katarziu.

Istú verziu týchto praktík možno nájsť u domodrodých kmeňov Wirrarika aj v súčasnosti. V ich rituáloch je aj taký, v ktorom rozprávajú príbeh svojho života (“náš príbeh” podľa Ruizovcov) a všetko, čo možno považovať za hriech alebo ublíženie, Praotcovi Ohňu. Praotec Oheň štartuje u nich energetickú výmenu, ktorá sa potom deje aj na posvätných pútiach, v úzkych posedeniach pri ohni, ktorý je spirituálnym stredobodom ich komunity (kalihuey) alebo hocikedy, keď sa zapáli rituálny oheň.

Ja za seba dodávam, že aj juhoamerickí Inkovia (Kečua) majú podobné praktiky; dosť podrobne ich opisuje Alberto Villoldo, hlavne praktiky posvätného ohňa.

Sánchez potom hovorí, že jeho vlastné techniky sú rozpracovaním týchto rituálnych domorodých techník a že ich treba chápať nie ako historické toltécke techniky, ale ako moderné toltécke techniky.

A potom dáva jasné rozdelenie Toltékov/toltékov:

• Historickí starí Toltékovia boli špecifická domorodá skupina, ktorá existovala niekedy medzi 7. a 12. storočím, a jej spirituálny vplyv na ostatné skupiny pôvodných obyvateľov Mexika bol v časoch pred španielskou Conquistou najvýznamnejší zo všetkých. Nezávisle od všetkých tých krvavých historiek, ktoré európski dobyvatelia vytvorili okolo Toltékov, predstavovala táto skupina vrchol spirituálneho, kultúrneho a technologického rozvoja v starom Mexiku. V súčasnosti možno dôkazmi doložiť, že na území Mexika žijú ľudia, ktorí sú jej spirituálnymi potomkami.
• Prežívajúci Toltékovia označuje tých potomkov pôvodných obyvateľov Mexika, ktorí dodnes udržiavajú tradície starých Toltékov. Sánchez u nich pobýval, ako to popisuje v knihe Toltékovia nového tisícročia.
• Noví Toltékovia (alebo toltékovia v mojom ponímaní) sú ľudia (domorodí alebo nedomorodí), ktorí naďalej udržiavajú nažive toltécku tradíciu po celom svete. Noví Toltékovia idú cestou starých  a prežívajúcich Toltékov tým, že si vytvárajú špecifické vhodné praktiky, ktoré sú prispôsobené životu v modernej spoločnosti. Možno povedať, že otvárajú nové cesty, idúc po stope starých Toltékov.

Podľa tohto popisu už celá bosorácka línia dona Juana patrí k “novým Toltékom”: pozbieral síce domorodých, ale toltécku tradíciu čiastočne nepestujúcich “učňov” a zavŕšil to príchod Castanedu, ktorý už dokonca ani nebol domorodec.

Hepi. 🙂 Teda, nie že by nám to na niečo bolo, ale som rada, že Sánchez toto odlíšenie robí tiež a tak nie som jediná, ktorá dáva pozor na to, z akého prameňa niektoré “toltécke” informácie pochádzajú.