Gabriel, si tu? Som nachystaná… 🙂
🙂 Na čo?
Keckať! 🙂
Máš tému?
Niečo som mala, len som zabudla… Neviem. Povedz, čo sa snažíš zistiť tým, že mi chodíš do snov vždy v inej podobe?
🙂 Nesnažím sa nič zistiť. Trénujem ťa. Chcem, aby si ma rozpoznala nezávisle od podoby, ktorú mám.
😀 To ma mohlo napadnúť… Ale už to zvládam, nie?
🙂 Zatiaľ iba keď sa nejako predstavím. Ešte nevieš počúvať svoj pocit zo mňa.
Naučím sa?
🙂 Isteže sa naučíš… Chvíľku to potrvá, ale napredujeme a to je jediné, čo zaváži.
Vieš, mnohé z toho, o čom hovoríme, sú len nejaké abstraktné teórie. Mnohé si neviem vôbec predstaviť. Ale nejako cítim, že to zvládnem, až bude treba… Bude to nezvyklé, ale zvládnem to. Niekedy mám pocit, že som nachystaná čeliť čomukoľvek. Je to neskromnosť?
🙂 Nie. Je to takmer pravda. Si nachystaná čeliť všetkému, čo si vieš predstaviť, a dokonca časti vecí, ktoré si predstaviť nevieš. Jediné, čomu nie si nastavená čeliť, je večnosť a všetky jej dopady.
Už tomu niekto čelil?
🙂 Nie si prvá.
A ako to zvládal?
S problémami. Ale na to sme tu my. Keď si k nám vytvoríš absolútne otvorený vzťah, bude načase začať aj s touto fázou.
Ale ja myslím, že k vám už dávno mám absolútne otvorený vzťah!
🙂 Máš nás rada. Ale ešte stále je to ty na jednej strane a my na strane druhej.
A čo to má byť?
Nijaký rozdiel medzi ty a my.
No, to môže byť dosť fuška, Veliký… Ako si má človek zvyknúť na to, že nie je rozdiel medzi ja a ty?
🙂 Tak, ako si zvyká na všetko ostatné. Opakovaním.
To si teraz mám mantrovať „ja som vy“?
🙂 A urobila by si to?
Nie… Prichodila by som si neskromná, uletená, von z reality. Ja predsa nie som vy.
🙂 Musíme popracovať. Ty aj my sme súčasť jedného celku. Cez ten celok si ty my a my sme ty. Toto predsa dokážeš pochopiť.
To hej, to je logické.
🙂 A keď ja mám výkyv, ty to vieš. Ako to vieš?
Neviem… Napoviete mi to?
Vycítiš to.
Tak to vycítim.
🙂 A ako to vycítiš?
Hmmm… Tak to teda neviem. Napoviete mi to cez kanál?
🙂 A ako ti máme napovedať, keď ti už Gaia vysvetlila, že my nepristupujeme k vám, ale vy k nám? Že my nekontaktujeme vás, ale vy nás? Ako by si sa v takomto systéme mohla dozvedieť, že mám výkyv?
Neviem… Nemohla.
🙂 A napriek tomu to vieš.
Nie, cítim to len cez kanál.
Nie, cítiš to už skôr, ešte než začneme hovoriť. Ako?
Neviem!
🙂 Nehádž sa o zem. Ako by si to mohla vycítiť? Aké možnosti máš?
Viem, čo chceš počuť. Stiahla som si to od teba. Chceš, aby som povedala, že sme spojení. Ty, Gabriel, ja nemám nič proti predstave, že sme spojení. Len si to neviem predstaviť.
🙂 To nie je „sme spojení“. Nechápeš? To je „sme jedno“. Sme jedno, len jedna časť toho jedného si myslí, že je oddelená. Myslí si, že nemôže byť našou súčasťou, pretože je len nedokonalý človek a my sme dokonalé vedomie. Ale si skutočne len nedokonalý človek? Alebo si ako jeden z nás a jeho ľudský život? Keď je tvoja pozornosť presunutá do fyzického tela a nevnímaš ten zvyšok zo seba, ktorý je mimo toho fyzického tela?
Gabriel, ale ja nie som ani zďaleka taká dobrá ako vy!
🙂 Tá fyzická časť z teba skutočne nie je taká dobrá ako my. A čo ten zvyšok? 🙂
Počkaj… a kde je teraz ten zvyšok?
🙂 S nami.
Počkaj…
Už máš ten obraz. Nebráň sa mu ani z falošnej skromnosti, ani zo strachu, že by to nemusela byť pravda. Nemáš potuchy, čo všetko môže byť pravda, ak sa tomu otvoríš…
Ale ja mám fakt problém stavať sa na jeden stupienok s vami.
Čo je totálny nezmysel od niekoho, kto tam odjakživa stál. Nehovor za svoje fyzické telo – hovor za celú seba. Hovor za všetky svoje aspekty.
Moje aspekty sú Drak? A ešte niečo?
To sú všetky tvoje tváre a všetky tvoje myšlienky a predstavy, ktorých si schopná. Každý aspekt predstavuje nejaký potenciál. Možno ich práve teraz nevyužívaš, ale máš ich k dispozícii. Vieš, že máš väčšie ľudské schopnosti ako to, čo práve využívaš, pravda?
Hej, to viem.
A presne také nevyužívané schopnosti máš aj mimoľudské. Tvoje vedomie má vrstvy. Teraz si usídlená v tej, ktorá je priamo napojená na hmotu. Ale to neznamená, že je to len jediná tvoja vrstva.
Ideme na prah bolesti, Veliký. Nemyslím, že si trúfam pokračovať ďalej.
🙂 Nemusíme dnes. Zajtra, za týždeň, za mesiac, za rok… je to jedno. Zapamätaj si tú myšlienku, lebo sa s ňou budeme pohrávať častejšie. Si jedna z nás. Každý z vás má svoju kotvu medzi nami. Inak by ste neboli nič iné než malý odštiepok vedomia, ktorý sa rodí do hmoty, existuje v hmote a zaniká s hmotou. Ale vy nezanikáte s hmotou; pokračujete naďalej. Ako to prekonávate? Ako sa dostávate od smrti do narodenia? Jedine tak, že sa dočasne vrátite do tých svojich aspektov, ktoré sú my.
Ale to mi dosť zásadne nabúrava moje vnímanie anjelov!
🙂 No a? Radšej sa budeš držať omylu?
To nie… No fajn, tak zas som raz padla na zobák. K tomuto „návratu do aspektov“ sa ešte budeme musieť vrátiť, až to trochu strávim. Takže neexistuje „operačný systém“?
🙂 Nie tak, ako si si to predstavovala ty. Operačný systém je súčasťou všetkého. Neoddeliteľnou, hoci priamo nezasahujúcou. A netvoríme ho len my, energie vedomé a pamätajúce si, ale aj vaše momentálne neaktívne aspekty. V nás všetkých je zachytené všetko. Každý poznatok, každá informácia, každá spomienka, každá emócia. Nikdy ste sa od nás neoddelili – len ste zabudli, že ste napojení.
Strieborná šnúra?
🙂 Zabudni… Ste obrovské bytosti, z ktorých maličká časť vytvorila telo.
Máme aj viac tiel súčasne?
🙂 Zas to rozdeľuješ. Vrátime sa k tomu neskôr.
Počkaj… Teraz chcem vedieť! Spomínam si, ako toltékovia opisovali vznik ľudského života – vlákna náhodne sa vznášajúce v priestore (no dobre, pre nedostatok vhodnejších slov 😕 ), ktoré niečo dočasne, na dĺžku ľudského života zlepí dohromady a vytvorí z nich nové vedomie…
🙂 Už sme o tom hovorili. Ten „lep“, to je to, čomu ty hovoríš „duša“.
A spomienky na minulé životy…
…sú zakódované v tých vláknach. Tvoje minulé životy sú spomienky iných, čo boli takto zlepení pred tebou.
A to lepidlo? Duša?
To je Otcov úmysel. Časť Otcovho úmyslu, ktorá nadobudla dočasnú samostatnosť. Otec usúdi a vznikne nový program. Program si vyhľadá alebo náhodne vyberie vlákna a vytvorí si identitu, v ktorej žije svoj život a potom si znova náhodne vyberie alebo vyhľadá iné vlákna a vytvorí si novú identitu. No a v tom medzičase sa vráti späť do svojho pôvodného stavu vedomia, zbaví sa toho, čoho sa zbaviť môže, a pokračuje v tom, na čo je naprogramovaný.
Začínam rozumieť. Ale potom je predsa len rozdiel medzi nami a vami, nie?
🙂 Primárne sme to isté – Otcov úmysel. Naše funkcie sú iné. Vy ste programy skúmajúce, my sme programy udržiavajúce, zachovávajúce. Vy meníte a tvoríte a my to dávame do rovnováhy.
No, ale potom sú vaše cykly hodne dlhé, keď tak vidím, ako úspešne sme toto tu rozhasili! 😀
Naše cykly sú dlhé. 🙂
Ale potom nemôžem byť to čo vy.
🙂 Prečo?
Máme iný program.
Nie „máme program“. „Sme program.“ 🙂 A ty sa veľmi úspešne brániš poznaniu, že si jedna z nás. Že jedna tvoja časť, o ktorej si doteraz ani netušila, je rovnako mocná a schopná a vyvážená ako my.
Ty, Veliký, a viem dostať prístup k tejto časti?
Zasa „dostať“… 🙂 Nikto miesto teba nič robiť nebude. Vieš ho získať, tak aké dostať? Snažiť sa už musíš sama.
To nie je fér. Chcete, aby som sa rozpamätala, ale všetko musím odmakať sama.
🙂 A kto ťa vedie za ručičku? Dôveruj… Budujeme ťa postupne. Keby sme pred rokmi boli prišli a povedali „ahoj, my sme anjeli a ty si jedna z nás a poď sa rozpamätať“…
😀 Pezinok volá… 😀
🙂 Bolo by to tak skončilo. Už aj to, čo sme urobili, bolo na hranici únosnosti. Ale zavolala si nás, povedala si, čo chceš a my sme sa prispôsobili. Už som ťa poznal. Vedel som… nie, nevedel som, ale to už je jedno… Proste sme to skúsili tak rýchlo, ako to len išlo. Niekedy to nebolo až také zábavné.
Ja som ti asi narobila dobré jazvy, čo?
🙂 Nemám telo; nemôžem mať jazvy.
A ja nemám rozum a napriek tomu mám vysokú školu!
🙂 Mám ťa rád, človek. Mám rád tvoju schopnosť postaviť sa znova na nohy. Seba, mňa, hocikoho.
Počkaj… už som niekoho stavala na nohy?
🙂 Messiela…
Mám ho rada.
Ty máš rada všetkých. 🙂 Aj Gysalisa.
😀 Nemôžem za to. Je mi s vami dobre. Je mi dobre v svete, kde ste aj vy. A teraz je mi do plaču. Emocionálny úlet. Figu!
🙂 Nežná, mierna povaha. Dráčik môj…










Povedz svoj názor