Ako toto píšem, vrátila som sa čerstvo zo služobky. Počas služobiek sa stretávam so spústou ľudí; niektorých už poznám, iní sú pre mňa celkom noví.
Aj tentokrát som sedela so zmiešanou skupinou. Väčšinu z nich som poznala, ale bol medzi nimi jeden nový. Nebol nijako nápadný, tak som ho vzala na vedomie a sadli sme si.
Sedel naproti mne. V jednom okamihu sa na mňa pozrel – a vo mne hrkla duša… Mal anjelské oči. (Nejako vždy podľa očí rozpoznám anjela. Nie podľa tvaru či farby, ale podľa výrazu.)
Dokonale ma to vyviedlo z rovnováhy. Pozorovala som ho, ale boli tam len tie oči – dobrotivé, s vnútorným úsmevom, také nejaké… pobavene milosrdné a napriek tomu prenikavé… Bola som v šoku. Nečakala som, že sa niečo podobné môže prihodiť! A tak som s rukami pod stolom skúšala kineziologicky zistiť, či si to len navrávam, alebo mám pravdu. Kineziológia mi ukázala, že sa takmer nemýlim. Že mám do činenia s anjelom. Čítať ďalej