“Aby si porozumel, potrebuješ triezvosť, nie emocionalitu. Daj si pozor na tých, čo zaslzia, keď si niečo uvedomia, pretože si neuvedomili nič.” — don Juan

🙂 Niekedy sa až hanbím, ako búšim do tej slovenskej emocionality a vzťahovosti, a pomaly chápem, prečo mi je toltécke učenie také blízke…

Horný citát bol výsledkom rozhovoru Castanedu s donom Juanom na tému videnia a starých bosorákov. Don Juan mu vysvetľoval, že starí bosoráci podliehali emóciám a preto sa dostávali do situácií, z ktorých nedokázali vykľučkovať – napríklad do závislosti na svojich spojencoch – a to viedlo k ich zániku. Noví vidiaci však najväčšiu hodnotu pripisujú hlbokým, neemocionálnym zisteniam.

Kedykoľvek sa nám do cesty pri zistení pletú emócie, ozýva sa v nás naša vlastná sebadôležitosť – akoby dôležitejšie bolo to, čo dané zistenie pre nás znamená, než samotné zistenie… Ja sama som skôr typ “starý bosorák” (a nie je to len otázka veku 😛 ) a tak mávam tieto emocionálne prejavy – dojatie k slzám a podobne… 😕 Našťastie som sa naučila nebrať ich už vážne.

Problém je ten, že keď reagujeme emocionálne, reagujeme na seba v danej situácii, nie na situáciu ako takú. Naše poučenie je teda poučenie o sebe, nie poučenie o situácii..

“To isté sa stalo starým vidiacim. Mali sklon k emocionálnym reakciám. Ale keď pre nich nastal čas pochopiť, čo videli, nedokázali to.”

Keď sme emocionálne naviazaní na nejakú predstavu, nedokážeme si ju interpretovať objektívne – nedokážeme ju vybrať z existujúcich súvislostí a zasadiť do nových, lebo by to urobilo zle našej emocionalite. A tak zostávame zajatcami svojho vlastného emocionálneho sveta, ktorý je len skamenelou niekdajšou interpretáciou toho, čo sme práve zažili.

Proste dinosaurus.