Eprakone – ezoterika a spiritualita

5 odpovedí na na “Prvá dohoda človeka”

1. 

   sadf

   24. októbra 2010

   Skusim ale skor sa citim ako by som varil z vody 😀
   Ak su to len fantazmagorie nevadi.

   1. teoria:
   Narodime sa s prevahou nagualu – vnimame svet taky aky je (usudzujem podla tych rozpravkovych bytosti, pretoze sa ich neboji ani nie je sokovana)
   Ale potom okusime tonal (ta broskyna) a akosi upadneme do sna, sme uvezneni v bubline tak ako i ostatni a oddeleni od reality. Tie masky to bude asi pretvarka ludi okolo niesu naozajstny sami sebou, su uvezneni tak ako my ale vobec si to neuvedomuju.
   David moze byt nagual a jeho vplyvom si uvedomime, ze to co vnimame nie je realita az rozbijeme bublinu a je po iluzii “We are choosing the path between the stars”

   2. teoria:
   Lisi sa interpretaciou Davida.
   David nie je nagual ale “pan iluzie” kedze vytvoril tu bublinu na zaciatku a my sme casom prisli na to, ze veci okolo niesu realne i vdaka tomu, ze sme ho uvideli.

   3. teoria:
   Text piesne je vlastne opis ako to je teraz, a to, ze si musime uvedomit, ze vsetko okolo je vlastne v nas (bod spojenia), potom pokracuje, ze ako sme sa zbavili vsetkych navykov a odosobnili sa tak sme pochopili, ze pred tym to nebolo vobec super az teraz to je fajn, lebo sme objavili lasku v srdci a vsetky stare predstavy sa rozpadaju a nic nedava zmysel az kym sa nerozpadne uplne.

   A rad by som si precital tvoju interpretaciu.
   Dakujem.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
   1. 

      helar

      24. októbra 2010

      🙂 Díky, potešil si ma. Ja až nakoniec, chcela by som najprv, aby sa vyjadrili viacerí. Toľko ti poviem – v niečom sa kryjeme, niekde máme trochu iné vnímanie (ja som asi ovplyvnená samotným filmom, ktorý poznám a baštím) – ale o tom to práve je: poskladať rôzne pohľady na vec a dostať plnejší obraz.

      Dúfam, že sa ešte niekto “vymáčkne” 😀 , že nezostaneš sám…

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať
   2. 

      helar

      28. októbra 2010

      Sadf,

      takže… nejako sa iní ľudia nevyjadrovali a ja som ti zostala dlžná odpoveď 🙂 …

      Páči sa mi, ako si prirovnal broskyňu k tonalu. Aj ja to tak vnímam – dostaneme impulz prílevu farieb, chutí, pocitov a hmoty a odrazu zabudneme na to, že sme vlastne len duša v hmote, že nie sme hmota… a začneme sa identifikovať s hmotou. Prichodí mi to ako prvotné zabudnutie pri zrodení.

      A páči sa mi aj to, ako si povedal, že sa narodíme s prevahou nagualu – a potom na to zabudneme. 🙂 Aj ja to vidím tak.

      Ten začiatok s broskyňou mi pripomína trochu Bibliu a pojedanie jablka zo stromu poznania. Škriatok bol donútený dať Sáre tú broskyňu. Ale ona sa nezachovala ako bezchybný bojovník – mietso toho, aby brala realitu takú, aká je, bola hladná a chcela jesť. Nedošlo jej, že nie je v poriadku, keď sa z ničoho nič zjaví niečo pod zub, a neskúmala ani nespochybnila to. Proste konala z emócie, nie z rozumu. A hneď sa dostavuje aj dopad – stráca svoju vôľu a stáva sa bábkou na šnúrkach. Toltécka paralela – cez emocionalitu (jej hlad a radosť z daru) do nej Parazit zatína pazúry a získava nad ňou kontrolu.

      Škriatok Hoggle u mňa predstavuje našu nelásku k sebe samým, naše odmietanie sa. Má možnosť nedať jej tú broskyňu (ak by to neurobil, hrozilo mu doživotie v neznesiteľnom smrade) a snažiť sa vysporiadať s dopadom svojho konania, ale pretože sa nemá rád, zachová sa ako zbabelec a na odchode sám seba preklína, teda jeho neláska k sebe sa tým len zvýšila. Oveľa rozumnejšie by bolo nechať situáciu vyhrotiť a zistiť, či hrozba skutočne je nezvratná. Ale ak sa nemáme radi, nedôverujeme si a bojíme sa, že nemáme dostatok osobnej sily, stávame sa len vydierateľnou bábkou v rukách hocikoho, komu pripisujeme väčšiu silu, než ju máme my sami… 🙂

      To, čo stelesňuje David Bowie, je skutočne Parazit v našom živote. Ku koncu filmu (bude to v nejakom neskoršom článku) to vyslovene aj povie: potrebujem žiť v tebe, potrebujem si ťa podrobiť hocijakou emóciou a vtedy budem robiť presne to, čo odo mňa (vedome alebo nevedome) očakávaš… Ale mne to pripomína nielen Parazita, ale aj anjelov 😛 . V dobrom. Tiež “žijú” cez nás a správajú sa presne tak, ako očakávame. No, toto si nechám na ten budúci článok 🙂 … už je napísaný.

      Bubliny… Pripomínajú mi zrkadlovú bublinu, v ktorej žijeme. Sára sa premietla do bubliny do obrázku vyčančanej bábiky bez vlastnej vôle a bublina ju unáša niekam a ona nemá kontrolu nad tým, čo sa s ňou deje.

      Tanec, masky, nezorientovaná Sára: Dostáva sa do prostredia, v ktorom sa cíti neistá, a začína sa prispôsobovať. Nerozumie, len pozerá a napodobňuje. Z totléckeho hľadiska mi to pripomína nagual a pohyb po ňom – nikdy nevieš, čo je čo, ale potrebuješ konať, lebo inak sa to ani nikdy nedozvieš. Lenže Sára nekoná, len napodobňuje iných, takže žiadna vlastná vôľa a osobná sila, ale len poťahovanie za nitky Parazita.

      V neznámom prostredí sa jej zdá niečo aspoň vzdialene povedomé (tvár kráľa škriatkov) a tak sa na to upne, orientuje sa podľa toho – inými slovami, vytvorí si k nemu vzťah. Všetko ostatné sa snaží potom interpretovať na základe tohto vzťahu. To sa nám deje veľmi často v naguale, keď máme pocit, že sme konečne 😀 niečomu pozorumeli, a držíme sa toho zubami-nechtami a nie sme ochotní zmeniť našu interpretáciu, pretože do zmätku vnáša aspoň aký-taký poriadok a “pevný bod”. Sáru jej “pevný bod” začína priťahovať a pocit bezpečia, ktorý jej dáva, sa začína meniť na rádoby lásku, hoci je zjavné, že jej objekt fixácie 😛 nie je žiadny romantický hrdina, ktorý sa ide strhať od túžby po nej… Zasa nie je bezchybná. Necháva svoje prianie diktovať jej konanie. Prianie po bezpečí sa premieta do zružovania sa s niekým, s kým by sa asi normálne nezdružovala. Toltécky bojovník nemá priania, alebo ich aspoň nenecháva, aby mu diktovali jeho postup. Jeho postup je vždy odvodený od reality, faktov, nie od ich interpretácií. Bojovník nepotrebuje robiť si interpretácie neznámeho, pretože vie čakať na stav, kedy pochopí bez interpretovania. Vie, že čaká, a vie, na čo čaká. 🙂 Sára nevie, na čo čaká – a preto ju všetko desí.

      Pohľad na hodiny… Záblesk precitnutia, spomenutie si na to, kto v skutočnosti sme. A od tohto bodu postupuje Sára úplne bezchybne – vymaní sa zo všetkých masiek a “tancov masiek” (nepoužil to Sánchez? 😛 ) a pokúsi sa prelomiť hranice svojej zrkadlovej bubliny (alebo podľa Matusa “zrkadlovej krabičky”). Rozpozná jej steny ako zrkadlo, ktoré jej odráža čosi, čo nie je reálne – a ktoré ju v tom nereálnom uzatvára. Roztlčie stenu zrkadlovej bubliny a odrazu je znova sama sebou a padá kamsi… a skončí na smetisku. Z pekného sveta vnútornej predstavy späť do reality – špinavej a smardľavej, ale jedinej reálnej. Zrušila svoju závislosť na cítení sa dobre, prestala sa nastavovať na požiadavky prostredia, preťala vzťah k “referenčnej osobe” (t.j. zbavila sa interpretácie) a ocitla sa v celkom odlišnom svete.

      Takže toľko moje podobenstvá s tým, čo sa tam deje. 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať
2. 

   Tomáš

   24. októbra 2010

   Helar,
   videla si film Peaceful Warrior? Je totiž perfektný. Úplne sa v ňom odráža toltécke učenie.

   Video som nepozeral 😀 Prišlo mi moc gýčové, tak som to stopol.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
   1. 

      helar

      24. októbra 2010

      🙂 A tak si nad ním nepremýšľal a možno si prišiel o šanci niečo si uvedomiť… 😀 Samonastolené obmedzenie?

      Žiaľ, Peaceful Warrior nepoznám. To je Millman? Ten je totiž nejako na hrane toltéctva.

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať