Pri jednom z rozhovorov dona Juana s Castanedom sa téma stočila na otázku násilnosti a zloby. Išlo o spracovanie minulosti, Castaneda mal niečo nespracované a v jeho živote sa to prejavovalo ako výbuchy násilia. Don Juan vtedy povedal, že táto násilníckosť sa preto, lebo Castaneda nie je v podstate “zlý”, premieňa najčastejšie na násilie voči sebe samému.

Povedal, že ma nikto nikdy neponížil a to bol dôvod, prečo som nebol skutočne zlý.

“Ešte si nikdy nebol porazený,” povedal.

Don Juan vysvetlil Castanedovi, že “byť porazený” je nevyhnutná životná situácia. Ľudia buď víťazia, alebo prehrávajú, a v závislosti od toho sa stávajú útočníkmi alebo obeťami. Tieto dva stavy prevládajú aý do času, kým človek nezačne vidieť, pretože až videnie rozptýli ilúziu víťazstva, prehry či utrpenia.

Don Juan opatrne Castanedu zaviedol do minulosti k príbehu, na ktorý Castaneda už dávno zabudol, tak dokonale ho potlačil. Castanedovi zomreli rodičia, keď bol ešte len dieťa. Žil “na striedačku” u svojich tiet; každá mala mnoho detí a Castaneda bol raz tu, raz tam – a všade ho otĺkali. To ho naučilo obracať sa, až nakoniec bol on ten, kto otĺkal bratancov. Toto správanie si so sebou priniesol aj do školy.

V škole, kde boli zlúčené triedy, sa naňho upäl celkom malý chlapec, Joaquín. Castaneda s ním hodne zametal, ale Joaquín ho mal napriek tomu rád. Raz, z nejakého rozmaru, Castaneda náročky zakopol o tabuľu a ťažká tabuľa spadla na Joaquína a zlomila mu kľúčnu kosť. Castanedovi v hlave zostala tá scéna, uslzená tvár malého chlapca – a vtedy si prisahal, že už nikdy viac nechce zvíťaziť, len nech sa Joaquín vylieči.

Joaquín sa nikdy celkom nevyliečil a Castaneda odvtedy so sebou niesol dohodu, ktorá z neho robila nešťastného človeka.

Povedal som donovi Juanovi o svojom smútku nad tým chlapcom, ktorý nikdy nič nemal, nad tým malým Joaquínom, ktorý nemal peniaze na lekára a ktorého ruka sa nikdy celkom nedala do poriadku. A všetko, čo som ja dokázal preňho urobiť, bolo vzdať sa svojich detinských výhier. Cítil som sa strašne zahanbený.

“Uzavri sám so sebou mier, hlupáčik… Dal si dosť. Tvoje víťazstvá boli silné a boli tvoje vlastné. Dal si dosť. Teraz musíš zmeniť svoj sľub.”

“Ako ho môžem zmeniť? To len tak poviem, že ho mením?”

“Takýto sľub nemožno zmeniť len tým, že to povieš. … Musíš trpezlivo vyčkávať, vedieť, že čakáš a na čo čakáš. To je spôsob bojovníka. A ak ide o naplnenie svojho sľubu, musíš si byť vedomý, že ho napĺňaš. Potom príde čas, keď tvoje čakanie pominie a nebudeš musieť viac dodržať svoj sľub. … Len ten chlapec dokáže zrušiť tvoj sľub.”

“Ale ako?”

“Tým, že sa naučí zbaviť svojich prianí. Kým si myslí, že bol obeťou, jeho život bude peklo. A kým si ty myslíš to isté, tvoj prísľub bude platný. Nešťastnými nás robia naše priania. Keby sme sa naučili zredukovať naše priania na nulu, aj tá najmenšia vec, čo by sme dostali, by pre nás bola úžasný dar. Uzavri so sebou mier; dal si Joaquínovi dobrý dar. Byť chudobný a v núdzi je len myšlienka – rovnako ako nenávidieť, byť hladný či trpieť.

… Len bojovník prežije. Bojovník vie, že čaká a na čo čaká – a kým čaká, nič nechce a teda každá maličkosť, čo sa mu ujde, je viac, než v čo kedy dúfal. Ak potrebuje jesť, nájde si spôsob, pretože nehladuje; ak niečo zraňuje jeho telo, nájde si spôsob, ako to zastaviť, pretože netrpí. Hladovať alebo trpieť znamená, že sa opustil a už nie je bojovníkom – a sila hladu alebo bolesti ho zničí.”

Don Juan hovoril aj o svojom detstve, kedy mu Mexičania zabili matku, postrelili otca a jemu zlomili ruku, keď sa tela matky nechcel pustiť; napchali ich do dobytčákov a tam zomrel aj jeho otec. Odvtedy sa oňho starali cudzí ľudia a poznal len chudobu a hlad.

“Sľúbil som svojmu otcovi, že budem žiť pre to, aby som zničil jeho vrahov. Tento sľub som v sebe nosil celé roky.  Teraz sa sľub zmenil. Už nemám záujem niekoho ničiť. Necítim nenávisť k Mexičanom. Necítim nenávisť k nikomu. Naučil som sa, že všetky tie cesty, ktorými v živote kráčaš, sú rovnako dobré alebo rovnako zlé – sú rovnocenné. Útočník a obeť sa na konci stretnú a jediné, čo zaváži, je skutočnosť, že pre oboch bol život príliš krátky. Dnes cítim smútok nie preto, lebo môj otec a mama zomreli tak, ako zomreli. Cítim smútok preto, lebo boli Indiáni. Žili ako Indiáni a zomreli ako Indiáni a nikdy sa nedozvedeli, že boli predovšetkým ľudia.”

Uložiť