Autor obrázka: pattpoom

Gabriel, prečo mám toto všetko – svoje telo, veci, svet naokolo, prírodu, zvieratká, ba dokonca aj ľudí – tak strašne rada? Je to tým, že som príliš hmotná?
🙂 Nie. Naopak. Je to tvoj spôsob lúčenia sa s hmotou. Vieš, že ju máš naposledy – a tak si ju dokonale vychutnávaš.
Ale nie je to tak, že na hmotu sú naviazaní hlavne tí, čo do nej prvýkrát vstupujú?
Tí sú naviazaní na hmotu, ale hlavne na seba v hmote. Vychutnávajú si seba, nie tú hmotu. Učia sa byť sebou a zisťujú, kde sú ich hranice. Spočiatku to zisťujú prekračovaním. Neskôr opatrným postupom. Ale je to stále o nich a hmote, nie o hmote.
A u mňa to už nie je o mne?
🙂 Ty už si sa svojho tela a svojho života vzdala. A až vtedy si začala tak intenzívne preciťovať hmotu. Až v okamihu, kedy zmizla tvoja individualita a nastúpil pocit súčasti jediného obrovského toku energie, prestala si sa snažiť riadiť veci a pozornosť sa ti uvoľnila na ich vychutnávanie. Keď si sa prestala báť, začala si skutočne cítiť.
Ty, ale to netrvá dlho, že nie? Ešte pred pár rokmi mi príroda a všetko nehovorilo takmer nič… Mala som ciele a pachtila sa…
🙂 Najťažšie bolo dostať ťa do bodu, kedy si začala dôverovať, že sa o teba stará aj niekto iný, nielen ty. Keď si pochopila toto, začala si pomaly uvoľňovať svoje hmotné zovretie. 🙂 Teraz sa už držíš možno ľahšie, než by si mala. Na hranici života a smrti si bližšie smrti.
Je to problém?
🙂 Kým sa držíš aspoň trochu, nie. A preto ti pcháme ustavične do cesty všetky tie úžasné drobnosti, ktoré držia tvoj záujem.
Manipulujete?
🙂 A ty by si nemanipulovala?
Ja hlavne nepoznám vaše úmysly. Nevedela by som, čo mám dosiahnuť.
A chcelo by sa ti niečo dosahovať? 🙂
😀 Nie… Ale čo bude, keď už nebudem mať hmotu? Budem sa do nej môcť aspoň na chvíľu premiestniť?
Spočiatku nie. Spočiatku si budeš musieť zvyknúť na život mimo hmoty a až keď už zvládneš ten, budeš môcť niekedy späť do hmoty. To preto, lebo by si vždy riešila veci, ako keby boli hmota – čo oni nie sú.
Ešte sme hovorili niečo o ľuďoch… pomôž mi, neviem si spomenúť…
O ľuďoch je to na inokedy. Toto je o hmote a o tebe. O poslednej fáze.
Tebe hmota nechýba?
🙂 Nie, keď mám v nej niekoho, cez koho ju môžem prežívať.
Preto si vytvárate ľudské životy?
Áno. Potrebujeme sa udržiavať v stave absolútneho majstrovstva nášho pôsobenia. A do toho patrí aj narábanie s hmotou.
Vieš čo… spomínam si na tých ľudí… bolo to niečo s tým, že sa treba uvoľniť.
🙂 Stačí odviesť tvoju pozornosť na niečo iné a už si spomenieš… 🙂
Potvora! 😀
Bolo to o tom, že sa rodíte do tohto sveta ako do nepriateľského prostredia, ktoré vám spôsobuje príkoria a na ktoré si musíte dávať pozor. Ste jediný živočíšny druh, ktorý sa tak rodí. Ak sa vám podarí zbaviť sa toho úporného snaženia presadiť sa navzdory hmote, ak sa vám podarí poľaviť v snažení a viac sa nastaviť na plynutie energií vo vašom prostredí, svet prestáva byť škaredý a nepriateľský a je ako jeden obrovský zážitok.
🙂 Armstrongov zábavný park.
🙂 Hlúpe prirovnanie, ale dobre. Ide o to vychutnávanie. Kým sa snažíte a bojujete a všetko naokolo beriete ako potenciálneho dravca, ktorý vás o niečo pripraví, prichádzate o potešenie zo života. A život je tu na to, aby ste z neho mali potešenie! Aby ste ho sledovali, vychutnávali, uvoľnili sa doňho a skúmali, že keď urobíte jedno, nastane druhé… a potom skúsiť urobiť niečo iné a pozerať sa, čo nastane…
Deti to tak robia, nie?
🙂 Deti si ešte pamätajú, kto sú.
Dobre, ale prečo sa potom ako jediní rodíme do hmoty s takým predsudkom?
Nerodíte sa do nej s predsudkom! Rodíte sa čistí. Ale tí pred vami, miesto toho, aby vám dovolili byť dieťaťom a robiť svoje vlastné skúsenosti, sa snažia do vás čo najrýchlejšie dostať mentalitu dospelého. A tak ste ostarky v detskom tele, ktoré si netrúfajú pustiť sa mamičkinej sukne.
Ale to je aj dosť múdre, keď si vezmeš všetkých tých úchylov, čo lietajú po okolí…
Múdre? Je to nutnosť – ale je to aj múdre? Premnožili ste sa.
Je nás priveľa?
Nie. Je vás priveľa na jednom mieste. Alebo myslíš, že neexistuje miesto na Zemi, kde by ste mohli byť?
No, Sahary a Gobi a také miesta…
Čo je na tých miestach zlé? Nie je to príležitosť skúmať príčinu a následok? Prispôsobovať si prostredie, aby sa v ňom dalo žiť aj vám, aj iným živým tvorom? Miesto toho, aby ste sa rozprestreli do šírky, rozprestierate sa do výšky.
To ako do vesmíru?
Nie. Do mrakodrapov. A keď už všetci budete žiť v jedinom veľkom mrakodrape, urobíme zemetrasenie. 🙂 My vás z toho umelého prostredia dostaneme späť do hmoty… 🙂