“Uvedomujem si, že láska nemôže existovať, kým existuje žiarlivosť; láska nemôže existovať, kým existuje naviazanie. No ale je možné, aby som sa zbavil žiarlivosti a naviazanosti? Uvedomujem si, že nemilujem. To je fakt. Nejdem sám seba klamať, nejdem predstierať svojej žene, že ju milujem. Neviem, čo je láska. Ale viem, že som žiarlivý a viem, že som na ňu príšerne naviazaný a v tej naviazanosti že je strach, žiarlivosť, neistota; je v tom pocit závislosti. Nie som rád závislý, ale som závislý, pretože som osamelý; v úrade či vo fabrike so mnou vymetajú kúty a prídem domov a chcem cítiť pohodu a spoločnosť, chcem uniknúť sám sebe. Tak sa sám seba pýtam: ako sa dokážem oslobodiť od tejto naviazanosti?” — Jiddu Krishnamurti

Spoveď trapošky

Tak ja som sa veru dlhé roky nemohla vystáť… Nič na mne nebolo dosť dobré. Bola som absolútne škaredá. S deformovanými kosťami. S vadou reči. Slepá ako krt. Nepríťažlivá. Premúdrelá. Precitlivelá. Nespoločenská. Vždy som urobila to nevhodné v situáciách, kedy šlo o veľa… slovom “trapoška”. Ľudia ako ja nemali nárok na šťastie.

Až dlho po tridsiatke som začala s tou vnútornou osamelosťou niečo robiť. Začala som zvonku dovnútra – od svojho výzoru. Potom meditácie. Pomaly som sa naučila žiť s tým, že už so sebou vydržím. Že sa akceptujem takú, ako som bola. Ešte stále som z toho nebola najsámhepi, ale už som sa dokázala aspoň pozrieť do zrkadla. (Toto bola predtým moja špecialitka: všetky zrkadlá v mojej prítomnosti museli byť zakryté. V roku 1981 som sa raz musela pozrieť do zrkadla, pretože som si chcela kúpiť klobúk a nemala som so sebou nikoho – a skončilo to trojtýždňovou depkou… 🙂 )

Keď som sa pustila Cestou prázdnoty, odrazu sa vo mne čosi zlomilo. Zapríčinila to pieseň My Destiny od Paula Anku: “Si môj osud… zdieľaš moju samotu, moje sny, si stelesnenie mojich predstáv… to si.”

Dobre; on to spieva zjavne pre nejakú kočku… ale ja som si to začala spievať pre seba. Pretože v tom okamihu, ako som počula slová, som si uvedomila, že toto telo, táto povaha a tento život sú nerozlučnou časťou mňa samej – a nie že sa s nimi musím zmieriť, ale že to je to jediné, čo mám, čo ma nikdy neopustí, čo so mnou vydrží v dobrom i zlom… môj osud, my destiny.

Odvtedy mi je jedno, či po mne niekto húka, snaží sa byť protivný alebo nepriateľský! Odvtedy som ešte navyše ustála i pokus o zabitie a tak viem, že na toto telo, túto povahu a tento život sa môžem dokonale spoľahnúť – máme spoločný cieľ, spoločné hodnoty a spoločnú predstavu o tom, kde sú naše hranice… My to už nejako zvládneme… OK, nie sme najúžasnejší pár… ale je s nami aspoň sranda! 😀

Akceptujme, že toto sme my, toto je náš život a ak sa nepodobá ničomu, čo vidíme v telke alebo o čom čítame v bulvárnych plátkoch, tak smola pre tú telku a pre tie plátky – lebo toto je naša realita!  Nepotrebujeme si budovať “výkladnú skriňu” pre iných! Samota nebolí – len keď si to pripustíme. Alebo keď ju zastierame upínaním sa na niekoho iného – vtedy bolí každú sekundu nášho života. Ale osamelosť, inakosť, bezbrannosť, nemilovanosť, nepochopenosť sú všetko len fakty. Ako také ich musíme akceptovať – a reagovať na ne tak, aby sme boli v mieri sami so sebou, aby nás nezraňovali. Potrebujeme akceptovať, že toto je náš život a nech už vyzerá hocijako, nijaký lepší nemáme… a tak musíme vytĺcť maximum z tohto jedného, kým ešte vládzeme! 🙂

…

Paul Anka – You Are My Destiny

You are my destiny
You share my reverie
You are my happiness
That’s what you are

You have my sweet caress
You share my loneliness
You are my dream come true
That’s what you are

Heaven and heaven alone
Can take your love from me
‘Cause I’d be a fool
To ever leave you dear
And a fool I’d never be

You are my destiny
You share my reverie
You’re more than life to me
That’s what you are

You are my destiny
You share my reverie
You are my happiness
That’s what you are