Minule som dostala zoznam vtipov, z ktorých jeden mi prichodil veľmi, veľmi zábavný (asi som sa v ňom zhliadla 🙂 ):
“Čo je absolútna staroba? Keď vychádzate z múzea a spustí sa alarm.”
No a potom som sa potkla o list Gabriela Garcíu Márquesa, ktorý poslal známym, keď sa stiahol z verejného života, pretože zistil, že má terminálne štádium choroby. V tom liste popisoval, čo by urobil, keby dostal ešte jednu šancu žiť. A stálo tam: “Starým ľuďom by som ukázal, ako smrť prichádza nie s procesom starnutia, ale so zabúdaním.”
Ja zabúdam priebežne, takže som si musela nutne položiť otázku, či to je signál staroby a zomierania… a zistila som niečo iné:
Keď sa obyčajný človek rozhodne stať najprv “bojovníkom” a potom “bosorákom” (liečitelia a šamani nespadajú nutne do žiadnej z týchto dvoch kategórií), začína svoju novú cestu práve tým, že spracováva svoje spomienky, vyberá z nich zaviaznuté kúsky duše/energie a nakoniec spomienky odovzdáva Univerzu (napr. pálením na symbolickom ohníčku, ako to učil Villolda don Antonio). Hovorí sa tomu “rekapitulácia“.
Podľa Castanedu a jeho bosoráckej línie ak chceme svoje plné vedomie preniesť do mimofyzickej reality, potrebujeme sa zbaviť spomienok. To, čo nás stvorilo, nás totiž stvorilo, aby sa dopracovalo k našim zážitkom a poznaniam – a to si vyťahuje z našich spomienok. Preto musíme medzi jednotlivými inkarnačnými cyklami zomierať a naše vedomie sa “nuluje” – odovzdávame spomienky do obrovskej univerzálnej “databázy”, ktorej Castaneda hovorí Orol. Takže Orol získava naše spomienky v okamihu našej smrti.
A ak sa naučíme rekapituláciou alebo iným spôsobom tieto spomienky priebežne odovzdávať Univerzu, nemá Orol dôvod pri prechode medzi realitami vymazať naše vedomie, pretože to, čo od nás potrebuje – naše spomienky – už dávno má…
Takže to vyzerá tak, že kým život človeka nástupom zabúdania končí, život bosoráka nástupom “zabúdania” začína.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor