Eprakone – ezoterika a spiritualita

Toto je spracovanie článku reverendky Misy z jej blogu, v ktorom sa Misa Hopkinsová zapodieva mamonárstvom a hrabivosťou našej doby:

V klíme poslednej ekonomickej krízy sme zistili, že je veľmi ťažké myslieť na hocičo, čo je za hranicami našej bezprostrednej potreby postarať sa o seba a o našu rodinu. Načo by sme špekulovali o dôchodku? Načo by sme sa starali, komu pripadne náš majetok, až tu už nebudeme? A napriek tomu, či si to uvedomujeme alebo nie, spôsobom, akým sa rozhodneme žiť dnešok, vytyčujeme spirituálno-hospodársku cestu pre budúce generácie.

Misa Hopkinsová sa stretla s trénerkou zákona rezonancie, Andreou Conwayovou, a dozvedela sa, ako vníma súčasnosť ona. Verí, že kolektívne meníme vedomie, aby sme sa dostali do rezonancie s našimi skutočnými potrebami. Vzdávame sa práce, ktorá sa nám síce starala o naplnenie peňaženky, ale nenapĺňala potreby duše. Takže podľa Andrey Conwayovej máme teraz väčšiu voľnosť zladiť sa s našou spirituálnou podstatou.

Súčasne sa pomaly zbavujeme vedomia založeného na hrabivosti a bohatstve vyvolanom strachom z nedostatku a nalaďujeme sa na vedomie dostatku a dôvery v to, že sa Univerzum o nás postará. Takže naša budúcnosť sa bude asi zakladať na väčšom uznaní voči sebe i voči komunite.

Nie je to celkom jednoduchá cesta. Často sa na nás musí zosypať veľký tlak, ak sa máme pohnúť vpred a rozpoznať a začať napĺňať náš zmysel spôsobom, ktorý nebude hľadieť len na okamžité potreby, ale bude prospievať našej vzdialenejšej budúcnosti a budúcnosti celej planéty. Niekedy nám treba jemne pripomenúť, že toto tu je cesta, na ktorej sa učíme a rastieme, a nielen cieľová destinácia.

Možno budeme musieť po ceste “zvliecť starú kožu”, ale čo bude táto zmena vedomia znamenať pre budúce generácie? Výskumy Michaela Baigenta ukazujú, že starý Egypt považoval hrabivosť za takpovediac prvotný hriech. Proti nej bolo treba bojovať a to bola jedna z hlavných úloh faraónov. Ale prečo považovali Egypťania hrabivosť za prvotný hriech?

Keď sa dostaneme do nášho hrabivého rozpoloženia, chmatneme po všetkom, čo sa naskytne, zo strachu, že nebudeme mať dosť alebo že o niečo prídeme. Berieme bez ohľadu na to, čo naše branie urobí s inými a so Zemou. Hrabivosť je základom pre všetku nenásytnosť a závislosti, baženie po moci a utláčanie iných. A netýka sa to len “niekoho tam vonku” – týka sa to všetkých nás. Keď si povieme celkom otvorene, každý z nás nájde aspoň jeden zážitok, keď sme sa pri rozhodovaní nechali viesť hrabivosťou!

Keď cítime strach, máme tendenciu konať hrabivo, pretože to je jeden zo spôsobov, ako sa chránime pred strachom. Honobíme. Ironické na tom je, že hrabivosť neodstraňuje náš strach. Keď sa pustíme zhrabúvať, akoby sme pred strachom utekali a vzďaľovali sa iným i božskému v nás. Ó, istotne – chvíľku sa budeme cítiť dobre. Ale dlho nám to nevydrží, pravda?

Ak nás dožiera hrabivosť iných a vravíme “Dosť!”, musíme sa pozrieť aj na hrabivosť v nás. Musíme byť otvorenejší a úprimnejší sami k sebe a postupne začneme vytvárať príležitosti pre autentickejší život vo väčšom súlade s našimi základnými hodnotami.

To znamená, že všetky tie veci, čo nás zdržiavali od toho, aby sme žili svoje hodnoty – džob, dom, náboženstvo, auto, klub, veci, priatelia, šaty, sociálne skupiny – ustupujú do pozadia a uvoľňujú miesto, aby sme mohli vystúpiť zo svojej “bezpečnosti” a svojej hrabivosti. Ak dovolíme, aby smrť bola len plynulým prechodom, nemusíme už konať z pozície strachu a môžeme zaujať osvietenejšie stanovisko.

Predstavme si svet, v ktorom už nie je primárnym motivátorom strach a z neho vyplývajúca hrabivosť. Predstavme si, že ich nahradilo porozumenie, kde jednotlivec kladie svoje vlastné potreby a potreby komunity na jednu úroveň. Predstavme si svet, v ktorom svoje peniaze zarábame vecami, ktoré napĺňajú naše vnútorné potreby a prispievajú súčasne k blahu všetkých, jednotlivo i spoločne. Myslíte, že by ešte existovali hlad, bieda, toxický odpad, vojny alebo ubližovanie? Mohli by sme vytvoriť hodne odlišnú realitu, pravda? A presne to práve teraz robíme! Tým, ako sa dnes staviame k problémom, nastavujeme výhybky pre zajtrajšok a pre to, ako na svoju existenciu zareaguje budúca generácia – či z pozície strachu, nedostatku a hrabivosti alebo z pozicie nekonečného množstva možností, z ktorých každý potrebuje práve len tú jednu a ostatné prenecháva iným.

Halászlé 🙂

A to mi zas pripomenulo jeden z mojich komentárov na Angeláriu (a keďže som lenivá, tak len Copy+Paste), ktorý nazvala White82 “halászlé” 😛 : “Kedysi existovala jedna typológia, ktorá rozdeľovala ľudí na kapre, žraloky, pseudoosvietené kapre a delfíny. … Sú ľudia, ktorí sú voľne prístupní nízkym vibráciácm (strach, bolesť, nenávisť a pod.). Zo spomínanej typológie sú to kapre zo strachu zahrabané do bahna a žraloky z pažravosti žerúce všetko, čo vidia. A potom sú ľudia, ktorí sa “zobudia” a začnú svet upravovať podľa seba. Tí sú v dvoch etapách: začínajú ako “pseudoosvietené kapre”, vediace o svojich slabých stránkach a prikrývajúce ich pocitom, že ak sa budú tváriť v pohode, všetko bude v pohode, a keď v tejto podobe zostanú dosť dlho a uveria tomu, menia sa na delfíny, ktoré presne poznajú samy seba, svoje silné a slabé stránky a podľa situácie využívajú presne to, čo je najúčinnejšie. Už sa neboja, nepozerajú na iných, sú “tímoví individualisti”: pre seba a seberovných sú najlepší priatelia a pritom sa neprispôsobujú nikomu a ničomu. Sú sami sebou.

Z tohto pohľadu mi to vyzerá, že geinveni sa nacucávajú na kapre a žraloky a Melike nastupuje u tých pseudoosvietených, aby sa z nich mohli stať delfíny. Totiž človek nezískava silu tým, že si nepripúšťa slabosť, ale tým, že jej čelí a ovládne ju a vie, že ho už z nôh nezhodí. Myslím, že to robí Melike.”

White82: “Rozmýšľam nad tým, že ak pseudoosvietený kapor vie o svojich slabých stránkach a prijme ich tak, že je to ok, tak sa z neho môže stať aj žralok, namiesto delfína. Môže sa to stať???”

Ja: “Myslím, že sa nemôže stať už žralokom… Totiž žralok a kapor vnímajú svet ako nepriateľský, ako miesto nedostatku. Keď sa naučíš žiť aj so svojimi slabými stránkami, prestávaš sa báť, lebo vieš, že keď nastane A, ty urobíš B a ak schytáš po papuli, tak urobíš C… V tomto štádiu už svet pre teba nie je nepriateľské miesto, ale len miesto, kde je jedna i druhá vec vedľa seba a závisí len od teba, čo z nich urobíš… a to už je delfín. A pseudoosvietenec je to prechodové štádium, kedy skúmaš, ako máš na čo zareagovať, aby ťa to neskosilo, a čomu sa máš radšej vyhnúť, aby ťa to neskosilo. Myslím, že v tomto štádiu sa tvoj hodnotový systém od základu mení. Pseudoosvietenci ešte okolo seba potrebujú stádo oviec, aby mohli zaliezť do jeho stredu a hladný vlk zožerie niektorú z kraja. Delfín už stádo nepotrebuje, pretože vlka vidí z diaľky (=už sa naučil, ako taký vlk vyzerá) a vie, čo naňho zaberie (=pozná svoju vnútornú silu). Stádo už neurčuje, či smie do jeho stredu alebo nie.

A tu sú presvedčenia, ktoré panujú v halászlé :
Kapor: Len nevytŕčaj, lebo si ťa všimnú a zožerú ťa!
Žralok: Musím zožrať, lebo mi to zožerie niekto iný!
Pseudoosvietený kapor: Keď budeme všetci vegetariáni a budeme sa mať radi, nebude sa nikto musieť báť zožratia.
Delfín: Žrať budem, až keď budem hladný, pôjde niečo okolo a mne sa podarí to chytiť. Teraz si užívam; je mi dobre.”

Tá typológia, pokiaľ to niekoho zaujíma, sa volá Delfínie stratégie (DolphinStrategies). A pripomína mi to Misin článok v tej miere, že žralok, kapor a pseudoosvietený kapor operujú z pozície strachu, nedostatku a hrabivosti. Pseudoosvietený sa už začína “zobúdzať” a začína svoj svet prerábať na priateľskejší.

Takže je možné, že nestojíme na začiatku veku Vodnára, ale veku Delfína… 🙂