Zomierala som. To obvykle človek robieva, keď zje dve krabičky práškov na spanie. Pritom som to ani tak veľmi nechcela; bol to svojím spôsobom “výkrik o pomoc”. Ja zjem prášky, oni prídu a nájdu ma a budú sa mi musieť venovať…

Pri tom šťastí, čo som mala v posledných mesiacoch, nikto neprišiel. Proste som zas raz nikoho nezaujímala, zas raz nikto o moju spoločnosť nestál.

Bolo mi to jedno. Podobné gestá nerobíte, keď vládzete žiť; a tak smrť o pár desaťročí priskoro nie je až taká zlá voľba… Ležala som na gauči, malátna, neschopná pohybu. Mrzelo ma nie to, že zomieram, ale to, že som sa tesne predtým nebola naposledy pozrieť na záhradu, stromy, kvety, vtáky, nebo… Nuž čo. Zlý timing.

Pomaly sa mi zavreli oči.

Stála som na bridlicovej planine, suchej, prašnej. Zem pod nohami bola sypká a drobivá a trochu klzká. Kde-tu spomedzi kamenčia rašili nedomrlé zelené byliny, odolnejšie než všetky príkoria, ktoré si na ne tá planina nachystala.

Predo mnou sa otvárala hlboká roklina, úzka a strmá. Nadol viedol vyšľapaný chodníček. Nebol taký drobivý ako planina naokolo; väčšie kamene v ňom poskytovali celkom dobrú oporu. Nedovidela som na jeho koniec; strácal sa v temnote.

Pobrala som sa nadol. Kráčala som pomaly a opatrne. Čím ďalej som sa dostávala, tým viac tma hustla. Modré nebo bol už len úzky výsek niekde vzadu, ďaleko a vysoko nado mnou.

Najprv bolo len šero, ale ako tma hustla, nastala okolo mňa nakoniec temná noc. Nevidela som si dobre pod nohy. Roklina však bola úzka a tak som si prehmatávala cestu pozdĺž stien.

Dostala som sa až na dno. Tam roklina i cestička končili masívnymi drevenými vrátami. Vedľa nich boli na stene dve fakle a v ich svetle som videla, že dvere sú vyrezávané – vyzerali ako staré vikingské dvere, plné drakov a iných príšer – hrozné a nádherné súčasne. Vo výške tváre mali kovovú mrežu, ktorá prekrývala drevenú klapku.

Spoza dverí som počula vravu, hudbu, veselenie.

Zabúchala som.

Počula som šramot na klapke. Otvorila sa, videla som temný obrys a za ním ohňom osvetlenú sálu plnú popíjajúcich, rozjarených ľudí.

Temný obrys na mňa chvíľku civel. Potom sa klapka zavrela. Zostalo ticho.

Čakala som, kedy sa dvere otvoria. Nič sa nedialo.

Znova som zabúchala. Nič.

Ani v Pekle o mňa nestoja, uvedomila som si.

Chvíľu som bezradne postávala pred dverami. Nakoniec som sa obrátila a pobrala sa späť cestičkou nahor. Tma postupne redla a výsek neba nad mojou hlavou sa postupne zväčšoval a približoval.

Otvorila som oči. Práve svital nový deň.