Nemám rada Jamesa Morrisona a jeho muziku. Proste nemám rada chlapov, ktorí večne kňučia – a tie pesničky od neho, čo poznám, boli len také. Asi pred týždňom som počula Broken Strings. Dostala som to ako odpoveď na čosi – a pretože to bolo zas “kňučanie”, odmietla som ju prijať a robila som si po svojom.
Prešiel týždeň – a pieseň sa mi zišla…
Od istého času sa tu na blogu zastavujú úžasní mladí muži (a sebou užasnutí mladí muži) a hľadajú partnerov do nekonečných diskusií. A ja ich už mám plné zuby. Sú ako energetickí upíri – svojimi dobiedzačkami, doťahovačkami, poučovaním a nekompromisnosťou mi vysávajú energiu. Niekedy, keď čítam ich diskusné príspevky, tak dostávam pocit, že im ani nejde tak o samotnú diskusiu ako o možnosť sebaštylizácie. Ale to je už jedno. Píšem to len preto, aby vedeli, čo si o nich myslím, nie preto, že by to niečo zmenilo.
Mali sme tu Auríka (aj keď ten začínal ako veľmi rozumný mladý muž). Už by som ho bola dávno strávila, ale Osud sa stará, aby k tomu neprišlo. Postupne mi vháňal do cesty nejakého Wind Blowsa, potom JHVH, Nrayna, Svetlonoša, Ramona a nakoniec sa tu objavil nejaký Martin… A viete čo? Mnohí z nich mali ten istý slovník, tie isté obrazy, veľmi podobné myšlienky a chovali nevraživosť k tým istým ľuďom… Hovorím to zas len preto, aby bolo jasné, že nie som celkom slepá. Už na tom nezáleží.
Vyzerá to tak, akoby Osud odo mňa požadoval, aby som sa večne potýkala s istým typom “ksichtov” (=môj osobný pohľad na úžasných mladých alebo nie až tak mladých mužov). A kým s tým niečo neurobím, dovtedy mi ich bude servírovať. Kedysi dávno, to ešte žil Arafat, som čítala v rakúskych novinách jeden nadpis: “Arafat – Reibbaum für Hirsch Gaddafi”. V slovenčine to znamená asi toľko: Arafat – strom, o ktorý si jeleň Gaddafi otiera svoje parožie. A to je presne to, ako som si v posledných mesiacoch prichodila.
Niečo sa snažíte vybudovať, postaviť na nohy, spravíte zo seba dobreže nie “prekladateľa národa”, aby ľudia mali ten istý prístup k informáciám ako vy, a potom prichádzajú úžasní mladí muži a nezaujímajú ich ani tak informácie, ako ľudia, ktorí sa pozbierali okolo tejto stránky… a zastreľujú sa na nich!
Nikdy nepochopím, prečo si úžasní mladí muži nesedia na svojich stránkach a nediskutujú tam, ale chodia otravovať inam. A jedno vám poviem – už to ani nepochopím.
Ak niečo vo mne alebo táto stránka vyvolávajú v úžasných mladých mužoch chuť otierať si svoje parožie a mne sa to nepáči, tak môžem konať. Môžem uzavrieť stránku pre verejnosť. Alebo môžem stránku nechať otvorenú, ale odídem z nej. Nech sa otierajú o hocikoho – ja už k dispozícii nebudem.
Takže toľko. Ja už k dispozícii nie som. Anjeli nechceli, aby som toto tu uzavrela pre verejnosť, ale nemôžu ma nútiť chodiť sem a chytať nervy z ľudí, o ktorých pozornosť nestojím. Poprosila som jedného známeho (mimochodom, totálne neezotericky orientovaného racionalistu), aby prevzal administráciu, teda ak sa nejaký komentár dostane na moderovanie, nech ho uvoľní alebo hodí do koša – jednoducho nech s ním naloží, ako sám uváži. A vlastne s celou stránkou.
Bolo mi s vami dobre – ale struna praskla.
Dovoľ mi objať ťa naposledy
Je to posledná šanca opäť cítiť
Ty si ma však zlomila,
Teraz už nedokážem cítiť nič
Moja láska k tebe je tak neúprimná
Že už ani sám seba neviem presvedčiť
Keď hovorím, je to hlas niekoho iného
Trhá ma to na kusy
Snažil som sa vydržať, ale príliš to bolí
Snažil som sa odpustiť, ale nestačí to na to
Aby sa veci dali do poriadku
Nemôžeš hrať na prasknutých strunách
Nemôžeš cítiť čosi,
Čo tvoje srdce nechce cítiť
Nemôžem ti povedať niečo, čo nie je reálne
Hoci pravda zraňuje
Lži sú ešte horšie
Ako môžem dať viac
Keď ťa milujem o čosi menej než predtým
Oh, čo to robíme
Premieňame sa na prach
Hráme sa na pár
v ruinách, ktoré z nás zostali
Utekáme späť ohňom
Keď už niet čo zachrániť
Je to ako dobiehať na posledný vlak
Keď obaja vieme, že je už prineskoro
Oh, vieš, že ťa milujem o niečo menej než predtým
Dovoľ mi objať ťa naposledy
Je to posledná šanca znova cítiť
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor