Posledných pár dní som bola vystavená vysokému stresu. Postupne sa to prejavilo aj na mojich “schopnostiach” – celkom som stratila schopnosť vidieť a vizualizovať a začal byť problém dostať sa na moje silové miesto alebo hocijakým iným spôsobom vyliezť z tela. (Čo hovorím… “začal byť problém”… nie, ono to je problém! 😕 )
Vyvrcholilo to v poslednú februárovú noc. Večer som sľúbila Gabrielovi, že sa pokúsim počas spánku prísť a pokecáme. Keď som si ľahla, skúšala som to asi trikrát – podarilo sa mi dostať len na moje silové miesto, ale vždy ma čosi rozptýlilo alebo som jednoducho zaspala…
Sníval sa mi nechutný sen, plný násilia a bezmocnosti. A pre istotu nie raz, ale hneď dvakrát po sebe… Zobudila som sa s údesom. Najprv som ho začala rozoberať, aby som sa ukľudnila, a hľadala som paralely k tomu, čo som v posledných dňoch videla v telke… nechcela som totiž, aby to bola spomienka na nejaký minulý život! Nijaké paralely som však nenašla, tak som sa rozhodla, že dodržím slovo, pôjdem za Gabrielom a opýtam sa ho, čo s tým snom. (V podstate som za ním chcela ísť len na to, aby mi povedal, že to nič nie je. 😕 )
Začala som poctivo vizualizovať. Najprv vstup do lesa; tam som sa zastavila a podrobne som všetko skúmala, aby som dostala čo najpresnejší obraz. Pomáhalo mi, že pod oknom spieval drozd. Keď už som sa ako-tak orientovala a bola usadená v mojej “druhej realite”, pustila som sa cez les. Začínala som vidieť stromy a hru svetla cez ich koruny, sadla som si na vyvrátený kmeň a sledovala muchy…Vtom som začula, ako mi niekto niečo šepká do ucha! Strhla som sa. Ani som si nevšimla, ale počas mojej úpornej snahy vizualizovať sa spustilo rádio. A hudba, ktorú hrali, ma dostala… Keď som si uvedomila, čo spievajú, stratila som celkom hlavu a s krikom “Gabriel, Gabriel” som sa pustila utekať… Celá moja vizualizácia naokolo sa rozmazala, už to bola len beztvará šmuha a ja som ňou pádila ako bez zmyslov!
Gabriel ma našťastie zachytil. Vydesila som ho svojou hrôzou. Postavil ma na zem a aspoň v najbližšom okolí vytvoril aké-také prostredie. Viac ma ani nezaujímalo – hneď som naňho vybľafla všetky moje strachy a útrapy. Ešte kým som mu rozprávala ten sen, začala som si spomínať na filmy a seriály, ktoré som videla posledné dva dni a ktoré mohli vo mne vyvolať ten pocit bezmocnosti, odporu a bolesti… Už pri rozprávaní som sa začala ukľudňovať. Odrazu to už nevyzeralo až tak ako spomienka na minulý život… Uvedomila som si niekoľko nelogičností, ktoré ma mali naviesť na správnu cestu už predtým.
“Veď už odpoveď vieš,” povedal Gabriel.
Nato som sa vytasila s pesničkou. Chvíľu ma počúval, potom znepokojene vyhlásil: “Ty strácaš dôveru!”
Nemohla som sa hádať; bolo to tak.
“Je ťažké dôverovať niečomu, čo je také neuchopiteľné a večne to mení svoju podobu,” namietla som. “A nestrácam dôveru. Ja ti bezvýhradne verím, aj keď mi povieš niečo, čo sa ukáže ako nepravdivé. Tvrdil si mi, že pôjdem v sobotu na stretnutie, ale ja som vedela, že nepôjdem. Ani som nešla. Ale beriem to tak, že keď si mi to hovoril, ešte situácia mala ten potenciál… a moja slobodná vôľa ho zmenila. Toto nie je vec dôvery, ale skôr netrpezlivosti! Keď musím čakať príliš dlho, strácam nádej.”
Zatváril sa nesmierne spokojne (nevidela som to, ale mala som ten vnem). “Za to môže ten tvoj budhizmus. Vravel som ti, že tú nádej nemáš babrať!”
Narážal na niečo, čo už je asi rok stará vec. Čítala som si knihu od Pemy Chödrön a robila som si z nej cvičenia, ktoré som považovala za rozumné. Samozrejme, to boli časy, kedy sme sa ešte s anjelmi hrýzli ako psi… A raz, keď mi urobili zle, tak som si veľkým na tabuľu napísala “Anjeli neexistujú. Gabriel neexistuje. Všetko je to len výplod mojej chorej mysle.” Po pár dňoch, keď moja autohypnóza 🙂 nemala potrebný úspech (no presviedčajte sami seba, že neexistuje niečo, čo je pre vás reálnejšie ako hmota sama!), som pristúpila k najdrastickejšiemu cvičeniu Pemy Chödrön – k vzdaniu sa nádeje. A tak som si vyrobila novú “mnemotechnickú” 🙂 pomôcku:
Vtedy mi Gabriel nesmierne vrčal, že je to hlúposť, že to nemám robiť, že si tým urobím zle… Ostatné budhistické cvičenia mu neprekážali, skôr naopak, ale toto jedno ho vyslovene vytáčalo.
No a teraz mi to s potešením natrel: “To je hlúposť, vzdávať sa nádeje a túžob. Potrebuješ nádej a potrebuješ túžby, aby si mohla ísť ďalej. Dávajú ti silu a orientáciu. Bez nich si stratená a nemáš prečo žiť. To, čoho sa potrebuješ zbaviť, nie sú túžby a nádeje, ale tvoja predstava o ich naplnení. Keď nemáš presnú predstavu, nesie ťa nádej a pomáha ti zlepšovať sa. Keď nádeji dáš presnú podobu, začínaš cítiť rozdiel medzi ‘je’ a ‘malo by byť’. Vtedy si nešťastná. Ale nešťastnou ťa nerobí nádej – nešťastnou ťa robí tvoja predstava o jej naplnení…”
Má pravdu. No ale nemohla som na to prísť aj sama?! 😕
A ešte pri spätnej kontrole s Gabrielom som sa dozvedela, že mám k článku čosi pridať: “Keď sú ľudia unavení, mení sa ich myslenie. Nemajú nadhľad a sú ustráchaní. Zostávajú na úrovni zašumenia obavami. Je na nich, ako sa k tomu postavia. Je nezmysel zabíjať nádej len zo strachu, že sa nenaplní. (Toto bola zjavne len moja myšlienka. Gabriel: To som nechcel povedať, ale daj to tam. 🙂 ) Dôveru kloní len miera zúfalstva z vlastnej zraniteľnosti. Vedz, že svoju pomalú reakciu môžeš použiť ako prostriedok proti strachu. Človek zostáva, aj keď sa sny rúcajú. Nemáš ľpieť na predstavách, no hľadaj nádej. Hľadaj v svojom srdci miesto, kde necítiš strach. Kde si presne to, čo chceš byť.”
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor