Eprakone – ezoterika a spiritualita

Nedávno som si čítala na fejsbúku nejaký vymyslený motivačný článok o adopcii mačiek, kde unavená stará baba sa šla pozrieť do útulku, len aby nemusela domov a byť sama. No a našla tam škaredého starého kocúra, ktorého už roky nikto nechcel…

Nikdy neviete, kedy sa dostaví reakcia. Môže to byť hocijaký šplech, čo niekde začujete, náhodne zachytená pesnička alebo článok na fejsbúku o adopcii mačiek. A už som bola v tom:

Byť prehliadaný nenastáva vždy v jednom veľkom, dramatickom momente. Niekedy sa to deje postupne. Starnete. Stíchnete. Prestávate byť osobou, ktorú si ľudia všimnú ako prvú. Stanete sa tou, ktorej chcú zavolať “potom”. Tou, ktorú si takmer vyberú. Tou, o ktorej si myslia, že sa jej darí dobre, pretože sa jej vždy tak darilo.

🙂 A než som stihla prečítať ten zvyšok, fejsbúk mi načítal novú sadu článkov. Asi som sa nemala dozvedieť pointu.

Lenže to ma fejsbúk zle pozná… Šla som späť, hodila som si do vyhľadávača pôvodný úryvok a ajhľa – našiel mi článok…

A potom som sa schuti zasmiala:

V momente, kedy som ho priniesla domov, som zistila, že som urobila hroznú chybu.
Nebol vďačný.
Neschúlil sa mi do lona a nevyhojil môj život.
Prevrátil pohár vody, zasekol sa za mojou stoličkou, odtiahol ponožku do chodby a liezol po mojich lacných závesoch, akoby sa trénoval na vojnu. Jedna z tyčí na záclony spadla s takým hlasným prasknutím, že nás to oboch vystrašilo.

Niekedy záchrana vyzerá ako svoj pravý opak. 🙂 Poprevracané a roztlčené veci, ogrcané koberce, opišané skrinky, okakané schody, vresky, keď sa dvaja bijú… a to všetko vám bráni sadnúť si, hĺbať o osamelosti a túžiť zomrieť.

Keby nie mojich mačiek, som už dávno po smrti. No ale skúste umierať, keď ste ešte hladným papuľkám nenaservírovali raňajky a oni sa ich z plných pľúc dožadujú! 😛