Žijeme v svete, kde pohreb zaváži viac než zosnulý, svadba zaváži viac než láska a fyzično viac než intelekt.

Žijeme v kultúre obalu, ktorá pohŕda obsahom.

Tuším, že som dinosaurus, ale tento Eduardo Galeano mi hovorí z duše.

A viete, čo je najhoršie? Videla som ten nástup – a neuvedomovala som si, ako sa veci vyvinú!

Nie že by som ich vtedy  bola dokázala zmeniť… ale aj tak sa vám všetkým ospravedlňujem, že som sa o to aspoň nepokúsila.

A tak dnes žijem v dobe, o akú som nikdy nestála. 😦

Kedysi sme tomu zo srandy hovorili “späť na stromy”.

Povedala by som “niečo sa pokazilo”, ale odkiaľ ja viem, že sa to “pokazilo”? Že to nemalo byť presne takto?

Boli dve možnosti a táto sa presadila. (Mám aj svoju teóriu o tom, prečo, ale tá je moja a nikomu ju nerozprávam; vytvorte si svoju vlastnú 😛 .)

Keby bola taká nesprávna, nepresadí sa.

Veď aj my, dinosauri, sme museli vyhynúť na to, aby opice konečne zliezli z tých stromov.

To iba mne zlyháva fantázia. 🙂