Musíme fungovať – sami alebo s pomocou – Eprakone

Niekedy mám problém pozerať telku. Veľká časť programov je o superhrdinoch alebo inak výnimočných ľuďoch. Vždy niekto žiari a vyniká nad ostatnými.

Realita je však dosť odlišná – každý sme v niektorých okamihoch nášho života takým malým, neviditeľným superhrdinom. Dokážeme veci, ktoré by do nás nebol nikto povedal – a hlavne nie my sami. A ideme ďalej.

Zvykli sme si pozerať sa na tie “žiarivé okamihy” a až priveľmi ochotne zabúdame na momenty medzi nimi. Momenty, kedy sa možno zvíjame od neistoty, bolesti, strachu či žiaľu. Kedy sa plazíme a nelietame zrovna po nebi v netopierej maske. Zabúdame na okamihy, kedy sme tým najskutočnejším zo seba – jedincom so silnými a slabými stránkami, čo sa snaží dostať svoj život do životahodnej podoby.

A práve v týchto okamihoch do hry vstupuje ten “zvyšok z nás” – iní ľudia, náhody, šťastné zvraty a porozumenie.

Práve vtedy, keď my rozhodne nie sme ten superman v svedčivých pančuškách, sa supermanom stáva naše prostredie a nesie nás – niekedy úžasne a inokedy mizerne – od okamihu, kedy sme to dávali, cez hluché okamihy k najbližšiemu momentu, kedy to znova budeme dávať.

Nie nepodstatnú časť z vašej supersily tvorí práve vaše prostredie. 🙂