Takto to dopadá, kedy všetky naše nádeje a celý náš pocit hodnotnosti závisia od jediného človeka alebo od jedinej veci. Je to rovnako zabijacké vo vzťahoch i pri zhmotňovaní.

Navonok sa to prejavuje tak, že svoju hodnotu odvodzujeme od toho, ako na nás reaguje naše okolie. Ak nám tlieska, sme veľmajstri. Ak nám netlieska, sme to posledné. Buď sa stiahneme a prestaneme sa o čokoľvek snažiť, alebo naopak začneme rebelovať a vyhlásime okolie za hlúpe, nepriateľské a začneme ho ohovárať a bojovať s ním.

V zhmotňovaní to zahŕňa celú sadu samonastolených obmedzení, čo nám potom hádžu polienka pod nohy. Chcem milión, ale musí byť v päťeurových bankovkách, aby na pohľad vyzeral, že je ho viac. Chcem partnera, ale musí to byť Jožko Miškovie a nikto iný. Chcem vilu nad Bratislavou, ale už mám spočítané aj schody, čo do nej povedú, a počet a farbu dlaždičiek v kúpeľni.

Čím hovorím, že nič iné neberiem.

A padneme do pascí zhmotňovania, ako som ich opísala tuto.

Náš fokus potrebuje ísť z povrchu do hĺbky, k pocitu, ktorý zo seba s svojho života máme. My predsa vieme, kto sme – nepotrebujeme, aby nás v tom potvrdzovali iní. Ak to potrebujeme, tak potrebujeme oslavu našej úžasnosti, nie pohodový, dobrý pocit z vlastného života. Pretože tu nie sme na to, aby nás iní obdivovali a závideli nám, ale na to, aby sme robili to, čo nás baví, a mali na to dostatok príležitostí. (S výnimkou hercov a amerického prezidenta, ktorý ukazuje, ako nanič sú všetky možnosti, keď nemáte iný cieľ než váš odraz v očiach iných ľudí.)

Veľká časť z toho, ako dnes reagujeme na prostredie a jeho názory a na svoje vlastné možnosti, je do nás vovychovávaná starostlivými alebo nežičlivými komentármi nášho bezprostredného prostredia. Potrebujeme si to uvedomiť a stále sa spytovať, či to, na čom si zakladáme, nás skutočne robí šťastnými. Je obdiv okolia váš životný cieľ, alebo len cesta k tomu, aby ste svoj životný cieľ dosahovali bez námahy? Čo je vlastne váš cieľ?

Naším konečným cieľom je náš pocit z toho, aký život máme. Ak vám prostredie nedáva očakávanú podporu, neznížte svoje potreby, ale hľadajte podpornejšie prostredie. Hľadajte k sebe ľudí, čo vnímajú vašu hodnotu.

A dobrá správa – stačí jediný takýto človek. 🙂 Jediný z osem miliárd.

No bodaj by tam niekde nebol!

A ak si mienite niečo zhmotniť a prostredie je k tomu nepriaznivo naladené, choďte na to od bučka. Nezabúdajte – isté veci sa vedia naplniť len z istej vibrácie. Tak si stanovte nejaký nezaujímavý cielik, ktorý vašu vibráciu posunie želateľným smerom, a choďte za ním. Ústami polopatistickými – ak chcete Ferrari a nemáte na to, tak si nejaké na pol dňa požičajte. A keď si našetríte na ďalšieho pol dňa, tak si ho požičajte znova. Váš vnútorný pocit nemožnosti mať Ferrari sa tým začne rozpúšťať.

Vo vzťahoch: ak máte nejakú skupinu, do ktorej sa neviete dostať, tak im niečo ponúknite, čo niekto z nich práve potrebuje. Pomôžte mu. A potom niekomu inému z tej skupiny. A znova. Nepotrvá dlho, než vás začnú vnímať ako svojho okrajového člena.

A potom zmeňte taktiku. 🙂

Hlavne však nezabúdajte: keď všetko stojí a padá s jedinou jedinou vecou, tak sa hry menejcennosti nikdy nezbavíte.

Držte si svoje voľby otvorené a početné.

 

Ak vás citát alebo marketingové video zaujali, nezabudnite si prečítať aj zvyšok knihy Vianočné útočisko!

Knihu Vianočné útočisko nájdete na https://www.belangelo.sk/vianocne-utocisko/.
Voľne prístupné úryvky nájdete na: https://eprakone.org/category/vianocne-utocisko/

Letné video s ukážkovým čítaním: https://youtu.be/Hc_pFJjZ3g0
Zimné video s ukážkovým čítaním: https://youtu.be/wTHcZW_ElXY

Vianočné útočisko, © Sun Belangelo 2024, ISBN 978-80-69077-00-3