Je alebo nie je môj nepriateľ?

Príliš často sa nechávame strhnúť k tomu, že ľudí, čo myslia inak, vyzerajú inak, majú iné hodnoty alebo idú za inými cieľmi, vyhlasujeme za svojich “triednych nepriateľov”. Nechávame sa strhnúť predstavou, že náš prístup, naše vnímanie a naše názory sú najsprávnejšie.

Že to my máme pravdu.

Ale čo je “pravda”? Je to len istý uhol pohľadu na realitu “tam vonku”, skreslený našou optikou, zvykmi nášho prostredia, našimi predsudkami, predpokladmi a skúsenosťami.

Preto je celkom bezpredmetné, čo daný človek hovorí, ako sa správa, za čím ide… Kým ma nechá žiť a byť sebou samým, nie je môj nepriateľ.

Pokiaľ na mňa neútočí, nie je môj nepriateľ.

Pokiaľ sa ma nesnaží znevýhodniť alebo potlačiť, nie je môj nepriateľ.

Ale len čo mi začne vnucovať svoju vôľu, svoje predstavy a svoje nároky, je môj nepriateľ a je v mojom záujme postarať sa, aby ku mne nemal viac prístup. (Vyše 20 rokov žijem vedľa suseda, čo ma napadol a pokúsil sa ma zhodiť zo strechy. Vtedy pre mňa prestal existovať. On sa z toho spamätal a chodí v predklone a snaží sa mi vysvetľovať, že “slušní ľudia odpovedajú na pozdrav”, ale v mojich očiach je to “raz som videla tvoju pravú tvár a prestal si pre mňa existovať”.

Kto na mňa zaútočí, je môj nepriateľ. Ale aj nepriateľa nemusím brať na vedomie, ale predsa len ho nechávam žiť – kým nezaútočí znova. 🙂 )