To, čo k tebe prichádza späť, nie je zrkadlenie toho, kto si, ale zrkadlenie toho, ako sa cítiš.

Abraham

Všetci hovoria o zhmotňovaní a čo robiť, aké veci si pripraviť, ako to ovplyvňovať… Vizualizačné nástenky, mantrovanie, vyhľadávanie predmetov – a všimnite si, že všetko je to o našich zmysloch. Čo oči uvidia, čo uši začujú, čo hmat zacíti.

Lenže zhmotňovanie nie je vec zmyslov, ale vec vibrácie. Pokiaľ tá vibrácia nie je v našich pomôckach zastúpená, pomôcky nezafungujú.

Napríklad sa cítite ako nežiadúca, ale si mantrujete “som bohyňa”. No fajn. Ucho počúva, čo ústa mrmlú – a mozog si klepe na čelo, pretože “bohyňa” sa v duchu cíti ako nevyhovujúci prvok. (A čo sa týka nevyhovovania, verte, že by som mohla o tom písať romány. Ba vlastne, píšem 😉 )

Univerzum nemá oči a ústa, nepočúva slová a nevidí symboly bohyňovania, ktorými sme sa ovešali. Ale v každom prípade vie, ako sa v danom okamihu cítime – a podľa toho okolo nás zoskupuje dané energie.

Vytvárame kondenzačné jadro pre to, ako sa budeme cítiť.

Preto napríklad dobre fungujú spomienky alebo “kotvy” z NLP. Keď nás niečo rozhodí, aby sme to nezačali okolo seba hromadiť, rýchlo sa preladíme na nejakú šťastnejšiu spomienku a držíme ju aspoň 17 sekúnd.

A naša vibrácia sa zmení.

Je len dôležité, aby sme tú spomienku nesledovali s pocitom “dobré už bolo”, ale aby sme sa s ňou emotívne scelili, aby sme sa ňou stali.

A potom 17 sekúnd. 🙂

P.S.: Dobré je to kombinovať s mojím obľúbeným “veci majú len ten význam, ktorý im MY prisúdime, a ja sa rozhodujem TEJTO veci žiaden význam NEPRISÚDIŤ“.