Začiatkom roka som začala mať problémy s videním na šamanských putovaniach. Postupne sa to zhoršovalo, až mi v marci videnie celkom vypovedalo.

Tento stav som poznala už z minulosti a riešila som ho s Gabrielom. Utešoval ma, že za to môže len pokles mojej energie a že sa to po čase spraví.

Potom, začiatkom mája, Otec povedal, že prestávam hovoriť s Gabrielom.

Náš vzťah s Gabrielom bol už roky poriadne zavrznutý a hraničil z mojej strany s paranojou. Čokoľvek Gabriel povedal, okamžite som v tom hľadala nejaký podraz. Viac som s ním nerozprávala ako rozprávala, ale v čase, kedy som nevedela “vyliezť z tela” a hovoriť s niekým iným, som sa ovládala a poslušne som komunikovala.

Potom sme dostali “poslednú šancu” napraviť to a znova si dôverovať – a zapikovali sme ju do päť minút. Nato prišla druhá posledná šanca, tretia posledná šanca, štrnásta posledná šanca, devätnásta posledná šanca – a zakaždým to skončilo rovnako. Už som sa len bála. Úplne som stratila dôveru k tomu, kde sa nachádzam. Presviedčala som ich, že sme energeticky nekompatibilní – a v okamihu, kedy som Gabrielovi naposledy vyhŕkla “je mi s tebou dobre, buď tu, ale, preboha, nič nehovor, buď ticho“, to pochopil už aj Otec.

A zrušil komunikáciu.

Vlastne sa mi v tom okamihu obrovsky uľavilo. Otec urobil ťah, ktorého sme ani Gabriel, ani ja neboli schopní.

Odrazu ticho v hlave. Nijaké reči, ktoré by podnecovali moju nedôveru. Nijaké obavy, čo zas príde. Nijaké nič.

Vzala som to ako šancu dostať sa späť do “normálu” – obyčajný človek, spoliehajúci len sám na seba a neutiekajúci sa zakaždým k nejakej okrídlenej cháske. Uchopila som opraty späť do rúk. Vytvorila som si rutiny, ktoré mi pomohli zotrvať v tomto stave. Začala som sa pohybovať viac na úrovni pocitu, podarilo sa mi doterigať sa aj k Zíí, aj domov k Hini. S Hini sme urobili dohodu, ako postupne znižovať moju cudzorodú energiu (a tým aj okamihy, kedy to medzi mnou a týmto Univerzom škrípe) na minimálnu úroveň, potrebnú pre zachovanie môjho fokusu. A pustila som sa do toho.

Jediné, čo mi vadilo aj naďalej, bolo to moje nevidenie. Tak som sa stavila u Hini s tým, že by bolo dobré predsa len zvýšiť moju úroveň energie natoľko, aby som začala znova vidieť a mohla si chodiť, kam mi napadne… Hini zdvihlo obočie (čo som možno nevidela, ale veľmi zreteľne cítila 😉 ) a spýtalo sa, že keď som dostala kľúč k novej, vyššej úrovni vnímania, prečo sa snažím vrátiť späť do tej pôvodnej.

I uznala som, že to nie je veľmi osvietené. 😛

Takže sa pokračuje v “cítení”.

Včera som sa znova nejako vyteperila za Zíou. Funguje to tak, že poviem telíčku, nech mi dá pocit lesíka (nie obraz lesíka), počkám si na ten moment, kedy sa z tela mením na vlnu, a potom vedomím riadim, kam chcem ísť – s veľmi okrajovými zábleskmi toho, či tam už som. (To ma naučil ešte Gabriel. “Keď si potrebuješ overiť, sústreď sa na nejaký detail a otvor fokus len natoľko. Si pri pníku? Sústreď sa na letokruhy a na drsný povrch rezu a potom to znova zavri a choď ďalej.”) Je to oveľa rýchlejšie, len ešte sa nedokážem na svoj vnem celkom spoliehať.

Tak som prešla až k miestu, kade vstupujem k Zíí. Ako vždy, spýtala som sa jej, či smiem vstúpiť, a odkedy nevidím, tak ešte zakričím aj, že nevidím. Obvykle okolo mňa ovinie čosi ako chápadlo a vtiahne ma dovnútra. Potom, už v jej energii, mám aspoň okrajové videnie.

Tentokrát som sa sústredila skôr na pocit. Cítila som ťažobu a ťah doprava, tak som sa tam prekydla. Prišla som v dobrej nálade, vysporiadaná s tým, ako to s anjelmi dopadlo a že sme sa všetci snažili, ale nebolo iného východiska, a ako ma obklopuje v súčasnosti úžasná láska mojich Mačičiek.

Zía okamžite spozorovala, že mám akúsi inú energiu. Usadila ma na moje obvyklé miesto a ja som sa tam miesto toho rozvalila na chrbát, zmenila som sa na malé dievčatko a začala som ju rukami chniapať a veselo som sa prevaľovala z boka na bok a smiala som sa.

Odrazu to pomenovala a mne to došlo aj samej – cítila som radosť. Prvýkrát po sedemnástich rokoch som sa dokázala len tak tešiť a neobávať sa nijakého skrytého podrazu. 🙂

Tak som sa predsa len na vibračnej škále dokázala posunúť ďalej. Mier už dávam dosť dlho. Na Osvietenie nemám, ale to nevadí, pretože to už aj tak nedožijem. Lenže doteraz som nedokázala cítiť Radosť a to ma držalo zavrznutú v jednom bode bez šance pohnúť sa vpred – dávala som Lásku, očakávala som Lásku a kasírovala som len facky.

Tak s tým je koniec. Prelomila som neprelomiteľnú bariéru. Znova sa viem radovať. 🙂 A pochopila som konečne aj to Falcovo “muss ich denn sterben, um zu leben?” (pieseň Out of the Dark). Hej. Musela som zomrieť pre svet, kde som mala čo stratiť a kde som sa toho bála.

Niekedy potrebujete stratiť to cenné, aby s tým zmizla aj obava zo straty. Out of the Dark – a odrazu dokážem cítiť radosť. 🙂