Kedy je na niečo prineskoro?

Potrebujeme si uvedomiť, koľko z toho “to nejde”, “to sa nedá” alebo “na to je už prineskoro” sú len presvedčenia, ktoré sme bez spochybňovania prevzali od iných a riadime sa nimi celkom automaticky. Keď o veciach neuvažujeme, správame sa “z autopilota” – a ten je plný takýchto “geniálnych” skratiek v podobe predsudkov, presvedčení a predpojatostí!

Hovorí sa tomu aj samonastolené obmedzenia. Obmedzenia preto, že nás obmedzujú. Samonastolené preto, že sme si ich uložili sami. Sebe. Si.

A ich prostredníctvom sa oberáme o možnosť konať a dosahovať to, čo chceme.

Má to dva dôvody – 1. myseľ hľadá potvrdenie svojho vlastného predpokladu a 2. máme príliš presnú predstavu o tom, ako sa veci budú vyvíjať.

To som učila na kurzoch zhmotňovania: predstavte si, ako má byť vaše želanie naplnené, a potom sa vaša optika zúži už len na túto jedinú možnosť a nevšimnete si všetky ostatné príležitosti.

Okej, niekedy sa nás veci dotknú; niekedy nás dokonca porania. Potrebujeme si len dať pozor, aby sa takáto rana nepremenila na “absolútne” poznanie. “Tento partner ma nechcel – som totálne nežiadúci človek!” Nie, nie tak… Radšej “s týmto jedným partnerom to kvôli XY nevyšlo, poďme hľadať niekoho, pre koho XY nie je zaujímavé”.

Alebo vyskúšate moju osvedčenú techniku a za každým takýmto absolútnym vyjadrením vsuniete dovetok “alebo aj nie” 🙂 .

Ale len čo si povieme “sme nežiadúci”, staneme sa “nežiadúci”! Buď vôľa tvoja, ako som spracovávala v inej svojej knihe. 🙂