Niekedy sa mi stáva, že keď píšem, som v stave, ako keby som channelovala. Dostávam iný uhol pohľadu – a niekedy v čase, kedy mu ešte sama nerozumiem… Táto kniha vznikala napríklad začiatkom minulého roka a až v posledných týždňoch som dostala pre uvedený citát skutočný referenčný rámec. 🙂

Keď sa nám niečo “zlé” prihodí, vytvorí sa čosi ako uzlík na našej energii. Niekedy ho ošetríme skutočne intenzívne, zatiahneme ho natoľko, že v bežnom živote neprekáža – ale je tam a kriví našu energiu a znemožňuje nám dosiahnuť určité veci, pretože sme boli popálení a pamätáme si to.

Najčastejšie k tomuto dochádza, keď sa vnímame ako “bod”. Ako individuálne vedomie. Bod môže mať svoju agendu a môže veci hodnotiť. Vlna sa môže porovnávať s inými vlnami, že ktorá z nich je vyššie/nižšie, rovnejšia/mrchavejšia, spenená/nespenená… Ale oceán to urobiť nemôže. Oceán len tuší, že mal vlnu, ktorá pleskla nie celkom najelegantnejšie, ale je mu to jedno, pretože to nijako neovplyvnilo to, čo je – oceán.

Ja som sa až do minulého týždňa vnímala ako vlna – prepojená s oceánom, ale večne sa na všetko pozerajúca zo svojho “bodu”. Takto však odpustenie viete len nafejkovať, ale nikdy nebude dokonalé – pretože vždy tu sú iné “body”, ktoré ho môžu vnímať inak. Ale ako ho vníma oceán? “Vlna bola – už nie je – bude iná. Hýbať sme sa hýbali (teda sme existovali), plesnúť sme si plesli, so what?” 😛

Konečne som sa do tohto stavu dostala vďaka tomu, že ma anjeli totálne zrušili. Začiatkom mája mi Otec oznámil, že prestávam hovoriť s Gabrielom. Prijala som to ako šancu skúsiť niečo nové a dostať ticho späť do svojej hlavy. Odvtedy nemusím čeliť jeho názoru na čokoľvek a začala som mať objektívnejší pohľad na svoju vlastnú rolu.

A došla som na to, že tie “pevne zatiahnuté uzlíky” na mojej energii naše prepojenie vmanévrovali do úplne neriešiteľného stavu. Skutočne – jediným možným východiskom bolo preseknúť naše spojenie. “Môj” Gabriel tým prestal existovať a ja som spadla energeticky na úroveň obyčajného človeka môjho veku. Čo značí, že niekedy najvýraznejší energetický počin, ktorý v danom dni zvládam, je vstať ráno z postele.

To je okamih, kedy musíte “get real”, teda dostanete absolútne realistický pohľad na svet okolo vás – pretože prestalo byť dôležité, kto v tom svete ste a čo všetko pre ten svet znamenáte. Ešte stále ste energeticky “bod”, ale už vás ten “bod” nezaujíma, pretože pochopíte, že s tým “bodom” nikdy nepohnete. Ste takí, akí ste, a to je vaša rola. Nijaké “zlepšovanie sa” – skôr ide o to, prestať sa obmedzovať tým, “čo na to povedia iní” alebo “mám vôbec na to?” Pochopíte, že to je jedno, pretože dnes ste možno mali len na to, aby ste ráno vstali z postele, ale zajtra budete mať na niečo iné a možno sa zas nedokážete vytrepať z tej postele. Ste energia a tá v každom okamihu tečie tak, ako tiecť potrebuje – a nie vždy podľa vašej predstavy.

To, že vás Univerzum ešte stále dýcha, značí, že ešte stále napĺňate nejakú úlohu. A ak do napĺňania tej nejakej úlohy patrí to, že ste taká slabá, nezaujímavá, krivá a celkom pohúžvaná “vlna”, tak do toho – čím skôr si tak celkom neelegantne “plesnete”, tým skôr budete môcť byť niečím iným!

Hlavne však nikdy nezaťahujte cez svoje “neznášanie” situácií uzlík príkoria na príliš tesno. Z vlastnej skúsenosti – veľmi často potom máte problém ho znova rozuzliť. Nikdy sa nebojte novej “bolesti”. Už ste ju raz predsa prežili a ste tu. 🙂 Neobmedzujte sa sami – a aj Univerzum vás prestane obmedzovať. 🙂

A pretože som porečnila o oceáne a vlnách, tu je ešte aj úryvok z knihy Šípové žaby, kde som tento obraz rozpracovala – zrejme som spracovávala informáciu postupne, po krokoch, koľko energie som jej dokázala venovať; v plnej šírke dobehla až po tom, ako som prestala hovoriť s Gabrielom:

Nadýchla som sa. Potlačila som emóciu, čo vo mne mamin tón vyvolal. Predstavila som si, že sme morská hladina, ja jedna vlna a mama zas iná, spenená, niekde v diaľke, a ako vlny stúpajú a klesajú, niekedy ju vidno a inokedy nie. Predstavila som si, ako medzi nami práve stúpa iná vlna a celkom ju prekrýva – tak dokonale, že ju ani nevnímam.

/…/

Teraz už susedná vlna mohla aj klesnúť… Bolo mi zle. Človek by nemal takto hovoriť s matkou… ale to by musel mať matku, s ktorou sa dá hovoriť aj inak!

Moja rodina. Obrala ma o posledné zvyšky sebaúcty, ale na druhej strane zo mňa vychovala nepriestrelného tvrďasa. Tvrďasa, ktorý možno vyzerá ako bezďák, ale vie sa o seba postarať – hlavne emocionálne.

No a späť ku knižke, čo toto poznanie vyštartovala 😉 :

 

Ak vás citát alebo marketingové video zaujali, nezabudnite si prečítať aj zvyšok knihy Vianočné útočisko!

Knihu Vianočné útočisko nájdete na https://www.belangelo.sk/vianocne-utocisko/.
Voľne prístupné úryvky nájdete na: https://eprakone.org/category/vianocne-utocisko/

Letné video s ukážkovým čítaním: https://youtu.be/Hc_pFJjZ3g0
Zimné video s ukážkovým čítaním: https://youtu.be/wTHcZW_ElXY

Vianočné útočisko, © Sun Belangelo 2024, ISBN 978-80-69077-00-3