Dnešný citát zo Šípových žiab je menej ezoterický a viac len ilustruje, prečo ešte stále a napriek rokom práce na sebe žijem v nepriateľskom svete… No preto, lebo sa mi ako taký dennodenne prezentuje!

Hrdinka Jolana napísala knižku, rozposlala ju vydavateľstvám a jedno z nich prejavilo záujem vydať ju. Jolana sa tešila – až kým neposlali zmluvu. (Znenie zmluvy je citované doslovne a je to aj dôvod, prečo Vianočné útočisko nakoniec nevyšlo, hoci som vám to sľubovala.) Kapitola 19 Úder pod pás:

V priečinku som našla mail od Vydavateľstva Safras s ich návrhom zmluvy. Potešilo ma to; presťahovala som sa na posteľ, naliala si čaju a otvorila som súbor.

Zarazilo ma, že sa volá „zmluva o dielo“, ako keby som im mala text knihy ešte len napísať, hoci ho už dávno majú… Lenže ja sa v právnych veciach nevyznám, tak som si povedala, že asi to tak má byť.

Ako som čítala ďalej, dostávala som viac a viac pocit, že som v nesprávnom filme… Zaskočil ma útočný a nátlakový tón zmluvy. Nie ‘my poskytujeme’ a ‘vy poskytujete’, ale ‘my požadujeme’ a ‘vy sa traste’!

Zmluva bola o licencii na vydanie mojej knihy. A doslova tam stálo:

Nadobúdateľ nie je povinný Dielo ani Licenciu využiť a ich nevyužitie nebude mať akýkoľvek vplyv na platnosť a účinnosť Licencie a výkon práv Nadobúdateľa podľa tejto Zmluvy, pričom Autor nie je oprávnený zrušiť alebo odvolať Licenciu alebo túto Zmluvu z dôvodu, že Nadobúdateľ Dielo alebo Licenciu nevyužíva.

Cítila som, ako mi nervozita udiera do žalúdka. Ruky sa mi roztriasli. To je čo za spôsob?! Naliala som si znova čaju. Potrebovala som to predýchať.

Takže vydavateľstvo knihu nemusí vydať a ja ako autor s tým nič nenarobím. Môže vziať moju knižku a strčiť do sejfu alebo verejne spáliť a knižka už nikdy neuzrie svetlo božie – čo je tak približne, ako keby som ju nebola nikdy napísala! Správajú sa, akoby som im predala použitú stoličku od Číňana, nie znenie textu mojej knihy!

Neviem… ale príde mi to ako nezákonné. Ak som autor, nemôžu ma zbaviť práva na moje dielo. Nemôžu mi ho vziať. Lenže očividne sa presne o to pokúšajú!

Srdce mi tĺklo o rebrá. Čítala som ďalej a netrvalo dlho, už som zasa chytila protilátky.

Nadobúdateľ je oprávnený adaptovať Dielo do podoby filmového scenára a filmu a spracovať ho na iné dielo.

Zarazilo ma ‘spracovať na iné dielo’. V svetle predošlého odseku napríklad doplniť jednu kapitolu na začiatok a ďalšiu na koniec a vydávať to za celkom inú knižku.

To naozaj chcem toto?!

Zobudila sa moja zdravá paranoja. A že nebola až taká neoprávnená, to som zistila hneď o kúsok ďalej:

Nadobúdateľ je oprávnený sám na základe vlastnej slobodnej úvahy a bez dohody s Autorom zmeniť názov Diela.

Čiže vy napíšete ‘Romantické dobrodružstvá Aničky Marienkovej’, ale vydavateľ svojvoľne rozhodne, že to nazve ‘Komu Anča dala’?! Neviem, či by som si priala mať pri svojom mene uvedenú takúto knihu – a mala by som na to nulový vplyv!

Bolo mi bytostne zle. Tón zmluvy bol postavený tak, že ja nemám žiadne práva a vydavateľstvo má všetky… To sa mi nepáčilo. Nepáčilo sa mi, že som napísala knihu a nemám nijaký dosah na to, či vyjde alebo nie, v akej podobe vyjde – a nasledovná pasáž mi ukázala, že ani na to, pod čím menom vyjde:

Nadobúdateľ je oprávnený aj bez ďalšieho predchádzajúceho osobitného súhlasu Autora sám rozhodovať o tom, či bude Dielo označené menom a priezviskom Autora alebo iným označením.

Takže vydavateľstvo rozhoduje o tom, pod akým menom (‚iným označením‘) bude knižka vydaná a kedy bude uvádzaná pod akým menom… Jednoducho berú text, odtrhnú ho od autora a narábajú s ním tak, ako sa im práve hodí. „Jolana Ličková je neznáma; Jožka Hlavásková je obľúbená, budeme to predávať pod jej menom!“ Zdvihla som obočie. To vážne, súdruhovia? Nesplietli ste sa v dobe?

Ale keď som sa dostala k bodu o oprávneniach vydavateľstva, roztriasli sa mi ruky nadobro. Zízala som v nemom úžase:

Nadobúdateľ je oprávnený sám rozhodovať o akomkoľvek nakladaní s Dielom, vrátane takého, ktoré by bolo alebo mohlo byť vnímané ako hanlivé, a/alebo ktoré by znižovalo alebo mohlo byť vnímané ako znižujúce hodnotu Diela alebo mohlo spôsobiť ujmu Autora na jeho cti alebo dobrej povesti. Strany sa výslovne dohodli, že Nadobúdateľ nie je povinný informovať Autora o zásahoch podľa tohto bodu.

Zmluva doslova vydavateľstvu zakladá nárok očierňovať a osočovať autora a jeho knihu – a ešte aj poza jeho chrbát! To je aký zmluvný vzťah?! To je čo za partnerstvo?!

Nie. Nie takto; nie so mnou.

Moje rozhodnutie už stálo, no ešte som čítala ďalej. Teraz už som mala mozog zahmlený všetkými tými zisteniami z predchádzajúcich paragrafov zmluvy, tak som bola extra ostražitá – a oplatilo sa:

V prípade ukončenia tejto Zmluvy Nadobúdateľ nie je povinný odstrániť Dielo, ktoré bolo vydané v tlačenej podobe, ktoré bolo zverejnené na webových sídlach, sociálnych sieťach alebo iných online službách, alebo na akýchkoľvek iných nosičoch a na týchto nosičoch ho bez akéhokoľvek obmedzenia a v rozsahu udelenej Licencie ponechať, ak k zverejneniu došlo pred ukončením Zmluvy. Týmto nie je dotknutý nárok Nadobúdateľa voči Autorovi na vrátenie celej Odmeny a Autor je v prípade skončenia Zmluvy vrátiť Nadobúdateľovi zaplatenú Odmenu, ak sa Strany písomne nedohodnú inak v osobitnej dohode alebo dohode o skončení tejto Zmluvy.

Tak si to poďme zhrnúť, milé vydavateľstvo… Zmluva je ukončená, ale tebe zostávajú všetky práva na používanie knižky naďalej. Môžeš ju predávať, môžeš z nej profitovať – a navyše ti autor musí ešte aj vrátiť svoj honorár za to, že ju napísal! Čiže knižka ťa v takomto prípade nestojí vôbec nič a môžeš si ju veselo speňažovať ďalej.

Dobre nastavený systém, len čo je pravda!

Tak, ako som sa tešila na svoju prvú zmluvu, tak som si tentokrát prichodila ako v horore. Pokazí sa všetko, čo sa pokaziť môže – a potom sa začnú kaziť aj veci, čo sa pokaziť nemôžu.

Zdrapila som mobil. Ešte stále som v ňom mala uložený kontakt na právničku Anetku, čo mi kedysi kontrolovala články o živote smotánky.

„Anet? Tu Jolana Ličková…“

„Joli! To je prekvapenie! Tak dlho som o tebe nepočula!“

„Anet, neruším?“

„Nie… Čo sa deje? Teda, predpokladám, že sa niečo deje, podľa toho, aký máš hlas…“

Zlostne som sa zachechtala.

„Myslím, že som práve spadla z jahody a pristala v realite,“ pripustila som. „Vieš, Anet, napísala som knižku.“

„Čo… Ty si napísala knižku? A o čom?“

„Romancu o zlomených srdciach. Rozposlala som ju vydavateľstvám. Odvšadiaľ chodia odmietnutia, ale jedno sa mi ozvalo, že majú záujem ju vydať.“

„To je vynikajúce! Kedy si budem môcť prečítať?“

„Anet, tak ďaleko ešte nie sme… Práve mi poslali zmluvu.“

„A ja sa ti mám na ňu pozrieť,“ usúdila.

„Ak by ti nevadilo, bola by som veľmi rada… Neviem, či som len naivná, ale mne tá zmluva príde úplne hrozná,“ priznala som a mala som čo robiť, aby sa mi nezlomil hlas. Bola som skutočne na kraji so slzami a nevedela som si pomôcť. Čakala som prísnu, spútavajúcu zmluvu, ale nie nárok na ukradnutie textu a ohováranie autora!

Musela vycítiť, ako zle mi je.

„Vieš, čo, pošli mi to a ja sa na to kuknem a dám ti vedieť, čo a ako. A keď sa ti zmluva nepáči, zisti u nich, nakoľko môžeš do nej robiť zásahy. Potom ju upravíme tak, aby si ju mohla s pokojným svedomím podpísať. A prvú knižku, čo budeš mať v rukách, dostanem aj s venovaním ja!“

Zložila som. Dostavila sa úľava, že na toto rozhodovanie nezostanem sama, a spôsobila, že som sa celkom bezostyšne rozplakala. Sedela som na posteli, vzlykala do pästičky a spytovala sa sama seba, čo som urobila zle, že sa to všetko takto zvrhlo… Prečo sa tieto nečakané príkoria dejú práve mne?! Čo na mne je v neporiadku, že žiadna vec nedokáže prebiehať hladko? Moja rodina… Manželstvo… Dieťa… Práca u Jurčákových… Teraz kniha…

Prečo sa mi veci večne kazia?!

A hoci sa mi triasli ruky, napísala som Vydavateľstvu Safras mail, že zmluva sa mi v terajšej podobe nepáči a či môžem do nej urobiť úpravy.

Nech už odpovedia akokoľvek, dozviem sa viac o ich úmysloch.

Alebo aj nie.

Bolo desať hodín, tak som sa zdvihla a šla som na svoju obvyklú večernú obchôdzku. Robila som ju úplne automaticky, akoby som tam ani nebola. Akoby to ani nebol môj život, ale život niekoho iného, nejakej strelenej filmovej hrdinky. Akoby som mala istotu, že stačí len obsedieť dve hodiny a tento horor skončí.

Dom bol tichý a tmavý. Ľudia boli zalezení v svojich izbách, v svojich osobných bublinách reality, a cítili sa v nich pravdepodobne dobre.

Len ja som netušila, ako sa dostať von z tejto mojej.

Zapla som alarm, vrátila sa na izbu a ako som si líhala, musela som priznať: “Končí deň 8 z 21. Je mi na grcanie z tejto reality. Niekedy si prajem, aby som sa už nezobudila.“

Keď som konečne zaspala, snívalo sa mi, ako ma po dome naháňa Petra s nožom, ako sa Dušan postavil na moju ochranu a pomáhal mi unikať len na to, aby keď nás už Petra dobiehala, sotil do mňa a zhodil ma z nôh a Petre rovno pod nôž.

 

Prístup ku knihe objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.

Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.

Šípové žaby, 2025 © Sun Belangelo, ISBN 978-80-69077-01-0

P.S.: Čo hovoríte na ilustračku? S touto som sa vyslovene vyhrala… 🙂