Život nie je vždy príjemný a keď sa nás niečo hlboko dotkne, hrozí nám, že upadneme do sebaľútosti a dožadujeme sa, aby svet okolo nás zjednal nápravu. Nie my; svet okolo nás.

A potom nás druhýkrát zraní, keď zistíme, že svet okolo nás kašle na to, aby miesto nás zjednával nápravu.

🙂

Rany, ktoré si uštedrujeme sami. 🙂

Nasledovný úryvok je z románu Šípové žaby, menovite z kapitoly 7, Ploštica.

Okrem Dušana bol v dome už len jediný človek, na  mienku koho by som dala – Vasil Jurčák. Možno za to mohla skutočnosť, že som ho poznala z minulosti. Možno za to mohlo to, že sa mi kedysi páčil; dnes by som sa mu pri prvom pohľade radšej oblúkom vyhla. Ale v očiach mu zostalo niečo z toho živého, sviežeho človeka a jeho úsmev mi dodával pocit istoty. Panovačnosť na ňom ma popudzovala, lenže zjavne som doňho premietala aj niečo, čo som tam vidieť chcela.

Bria.

Zavrela som oči, pretože som sa obávala sĺz, ale cítila som len obrovskú prázdnotu. Tak končíte, keď ste všetku svoju radosť poberali z jedinej jednej veci – a tá zhavaruje.

Prázdnota. Ani nie bolesť, ani nie zúfalstvo. Prázdnota. To, čo zostáva, keď zomrie nádej.

Kým som sa držala doma, v izolácii svojej garsónky, premieňala sa prázdnota na ľahostajnosť. Všetko bolo nedôležité, nič netrápilo, nič nemalo na vás dosah. Život  šiel okolo vás a to, čo ste si z neho pripustili, ste mali pod absolútnou kontrolou. Váš život možno nebol veľmi zábavný, ale dal sa zniesť.

Len čo som opustila samotu garsónky, dostavili sa rušenia zvonka – ľudia stláčali vaše spúšťače, o ktorých ste ani netušili, že ich máte! Z upokojujúceho chladu ste sa vnorili do blčiaceho, pohlcujúceho ohňa, kde každý jeden pohyb a každá minúta boleli.

Už som aj zabudla, čo je bolesť.

Teraz zjavne nastáva čas si to poznanie obnoviť.

Strhla som sa a otrela si líce, hoci bolo úplne suché. Môžem tu aj naďalej sedieť a ľutovať sa, alebo sa môžem snažiť zapáčiť jediným dvom ľuďom v dome, o ktorých mienku stojím!

Rozhodla som sa pre to druhé.

Vasil je nechutne pretučnený. Treba s tým niečo urobiť!

Lenže… čo sa ja doňho stariem?

Odpoveď prišla ako náhly záblesk poznania – tým, že sa snažím vrátiť Vasila do jeho pôvodnej formy, tak sa vlastne snažím vrátiť späť čas. Vrátiť ho do podoby, kedy bol Vasil štíhly fešák a Bri a ja sme mali celý svet pred sebou. Do doby, kedy som ešte mala priania a nádeje.

No tak dobre… Snažím sa o nemožné.

Lenže nesnažiť sa bolo rovnocenné so zomrieť.

Ak vás čítanie zaujalo, viac o knihe nájdete vo videu a na linkoch pod ním:

Šípové žaby je román s prvkami thrilleru, ktorý som písala ako román na pokračovanie začiatkom roku 2025.

Prístup ku kompletnej knihe si môžete objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.

Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.

Šípové žaby, 2025 © Sun Belangelo, ISBN 978-80-69077-01-0