Kedysi som mala pri niektorých ezoterických výrokoch “kognitívne disonancie” 😉 a aj som ich riešila. Postupom času sa hromadilo poznanie, že každá poučka je závislá od kontextu… teda že neexistujú “absolútne múdrosti” okrem jedinej: si. 😛 Skús spochybniť toto alebo to urobiť závislé od kontextu!

Ale predsa prostredie do nás vychováva nefunkčné vzorce správania, napríklad “múdrejší ustúpi“. Alebo, ako ktorási slovenská ezo-guruka (je to správne prechýlenie?) povedala: “Načo sa zapodievať svojím tieňom, keď je škaredý? Poďme sa radšej venovať pozitivite a pozerať na to pekné!”

Idete po savane a spoza kríka na vás vyletí škaredý hladný lev, lenže vy sa mu otočíte chrbtom a začnete sa nadchýnať peknou kvetinkou pri vašich nohách… Myslím, že ste vyhrali.

Lenže na svete sa nájdu ľudia, čo sa týchto “právd” tvrdošijne pridŕžajú – najčastejšie preto, že sa ich naučili, ale nedospeli k nim vlastným poznaním. Nerozmýšľali o veci, pretože by ich bolela neistota, ku ktorej by sa (pravdepodobne) dopracovali. Tak si niečo načítajú, rozhodnú sa, že to znie dobre (“osvietene”), a potom sa toho zubami-nechtami držia, prijmú to do svojho svetonázoru a všetky nové podnety z prostredia prekrúcajú tak dlho, kým im do toho svetonázoru zapadnú.

Inými slovami: vezmú len ten “svoj” kontext a pred ostatnými zatvoria oči, pretože… “škaredý lev”.

V živote z toho vznikajú škaredé situácie… Aké škaredé dokážu byť, to som rozvíjala v Šípových žabách. Dnes tiež jeden z takýchto úryvkov (z poslednej kapitoly Neber to osobne):

Mama istotne chytí stranu ‘tej chudinke, životom ťažko skúšanej Danke’ a obviní ma, že za všetko môžem ja! Už ju počujem, ako vyhlasuje, že len preto, že sama nemám deti, tak som najprv vyhnala z domova Jarku a teraz ich oberám ešte aj o Danušku… Nuž, vyhnala. Nuž, oberám. Nemôžem za to, do akej rodiny som sa narodila. Stačí, že som to prežila; nemusím ich ešte aj milovať!

To je ono – prežila som svoju rodinu. Ja už prežijem azda všetko.

Vystrčila odbojne bradu. „Nenechám sa vyháňať! Už vonkoncom nie od vás!“ Rozhorčene si nás premeriavala.

Žasla som, ako všetku zodpovednosť odsúva od seba a začína sa tváriť ako obeť nás, ktorí sme jej konaním trpeli! Nebola som schopná zareagovať. Nebola som schopná uvažovať. Svet, ako ho vnímam ja, sa na okamih celkom zastavil a prepísal sa svetom, ako ho vníma ona… Ktorá z nás má pravdu? A má vôbec niekto pravdu?

Vždy som sa snažila byť k iným milá – rešpektovať ich názor, nepresadzovať si svoje a radšej im vystúpiť z cesty. A tí iní moju dobromyseľnosť zneužívali na to, aby ma zadupávali, aby si uhrávali svoje výhody na môj úkor, aby po mojom chrbte šplhali nahor. No len čo sa vzopriem, cítia sa ukrivdení a nariekajú, ako môžem takto odporne zmeniť svoje správanie… Prečo im tak sťažujem ich manipulácie? Čo je so mnou v neporiadku, že už nie som milá?

S milotou končím… Mienim aj naďalej zostať dobrý človek, ale už sa vám z cesty nevystúpim. Nie vám, s ktorými už mám zlú skúsenosť. Nie vám, ktorí ma poznáte, len keď si odo mňa niečo sľubujete.

Už mám tých ústrkov akurát tak dosť.

Stojím na rázcestí. Potrebujem sa rozhodnúť, kto mienim byť – či tá životom ubitá, matkou odstrkovaná a v očiach iných bezcenná ženská, ktorej možno beztrestne skákať po hlave, alebo konečne chytím sama sebe stranu a zjednám si stav, aký bude vyhovovať mne!

Ako sa rozhodnem? Zjednám si poriadok v svete, ako ho vníma ona – a tým jej svet zlegalizujem? Zapredám dušu, aby som konečne dosiahla pokoj?

A chcem vôbec pokoj – alebo chcem, aby ma niekto pomstil?

 

Prístup ku knihe objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.

Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.

P.S.: Ilustračný obrázok ako? Už začínam byť kámo s AI 😉