Nedávno som videla na fejsbúku nejaký motivačný ezo-citát, z ktorého mi do očí skočila hlavne jedna veta – dobre vyjadrujúca to naše neželané ego, s ktorým toľko ezoterikov bojuje:

“Tvoje iluzórne Ja (ego) zhadzuješ, aby tvoje skutočné Ja (duch) mohlo prosperovať.”

Páči sa mi toto nehodnotiace označenie ega. Ego je len naša identifikácia  (=ilúzia) – to, čo sme, v protiklade ku všetkému, čo už nie sme. Reálne, nie v našej predstave! V našej predstave by vznikla dualita “ja a môj tieň”, teda veci, čo ma tvoria, ale ja ich neuznávam alebo priamo popieram. V reáli je to dualita “ja ako akčný princíp a prostredie reagujúce na moje akcie”, teda v podstate prejav kauzality.

A hoci je ego len naša identifikácia, pomáha nám rozumieť veciam, zažívať veci, dosahovať veci a vytvárať nové.

Je to náš duch sústredený do jediného bodu v hmote, kde dokážeme vnímať a konať.

Duch samotný nemá fokusované vnímanie. Vníma všetko s rovnakou intenzitou, čím nedokáže odlíšiť dôležité od nedôležitého, pretože dôležitosť veciam dodávajú až naše ciele/úmysel. Duch nemá dualitu, pretože duch je všetko – aj to, čo naša identifikácia (“ego”) vyhlasuje a cíti, že nie je.

Na to, aby sme mohli poznávať a konať, potrebujeme naše ego, ktoré však súčasne časť vnemov prehliada, lebo by sme to všetko nedokázali s naším silným fokusom spracovať. Ego má priority, duch má pocit vývoja. Ego registruje situácie, duch vie, že tam sú.

A kým máme našu mäsovú schránku s názvom “telo”, potrebujeme aj to ego. Ale ego je len jedna – a menšia – súčasť z nás. Ten zvyšok z nás je “duch”, energia, nazvite si to po svojom.

A kým ego má ciele, energia sa stará o to, aby naše ego dýchala a umožňovala mu tie ciele dosdahovať. 🙂