Tento rok mám obdobie, že čítam knihy. (Pomáha mi to vypínať mozog a jeho vnútorný monológ.) Mala som šťastie, že som si našla autorov, ktorí mi sadli, no a z času na čas skočím do miestnej knižnice a prinesiem si nejakú knihu – už len preto, aby som jazykovo prestala zaostávať za modernou dobou. 😉
Moderní autori ma netešia (okrem zopár, čo som si vyhliadla) – priveľa kecajú a všetko opisujú cez pocity. Nezľaknete sa, ale cítite, ako sa vám pomaly ježia chlpy na tele a po chrbtici behá hore-dole mrazenie a v mysli máte prázdno a jazyk sa vám lepí na podnebie a v podpaží (a všelikde inde) vám vyráža nepríjemný, vlhký studený pot a po kvapkách steká kamkoľvek, kde to ešte považujete za prijateľné pomenovať… Nekonečné vnútorné monológy, ktoré ma nútia preskakovať celé pasáže. Ja si viem predstaviť, ako sa cíti človek, keď sa zľakne – nemusí mi to nikto opisovať!
Aj táto kniha, čo dnes použijem, bola taká – na strane 18 som začala vážne uvažovať, že ju nedočítam. Na strane 34 som bola rozhodnutá.
Ale dala som to nejako až na stranu 35 a tam som našla to, čo sem dnes dávam:
Ide o to, že často život vnímame ako zlý, nepriaznivý alebo nespravodlivý. Ale nerozčuľuje nás jeho hrôza. Na hrôzy sme zvyknutí z kina a z telky (alebo na čom dnes pozeráte filmy). Zvykli sme si na hrôzy natoľko, že sme ich vytesnili na filmové plátno a do správ ako niečo, čo sa deje iným.
A potom možno hrôza zasiahne do nášho bezprostredného prostredia a vyhodí nás z koľají. Nie svojou hrôzou, ale tým, že pristala v našej realite a tým pádom môže kedykoľvek zasiahnuť aj nás…
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor