Dnes to bude o tom, že často na príkoria života zareagujeme sebaobranne – vytvoríme okolo seba pancier, cez ktorý už k sebe život nepúšťame. Dochádza k tomu najčastejšie vtedy, keď nám niečo veľmi silno ublížilo. Povieme si “už nikdy viac” a začneme sa podobným situáciám a skúsenostiam vyhýbať.

Ale… (Vždy je nejaké “ale” 😉 .) Keď k tomuto dôjde, uzavreli sme sa v bubline minulého ublíženia. Síce k nám nové ublíženie už neprenikne – ale ani my z tej bubliny nemôžeme von a zažívať niečo, čo nebolí! Sami sme sa uzavreli v bolesti. Rozhodli sme, že ododnes až do konca života už nebudeme zažívať nič iné.

A k tomuto mám znova úryvok z Vianočného útočiska:

“Porozprávam ti, čo sa prihodilo mojej mame. Ako Bavoráčka sa vydala za Slováka, presťahovala sa na Slovensko a nikoho tu nepoznala, ba spočiatku ani nehovorila po slovensky… jednoducho sa cítila… ako to… fehl am Platz, najskôr asi nepatrične, neprináležajúco! Ale ešte aspoň mali s otcom spoločnú robotu a vídali sa denne v práci a mohli rozprávať o práci, takže to nejako zvládala. Lenže potom som sa narodila ja, ona zostala doma a starala sa o Jožka a o mňa a náš otec pokračoval v svojej výskumníckej kariére. Mama mala pocit, že už ho celkom prestala zaujímať, že ju zredukoval len na opatrovateľku svojich detí a on sám trávi v robote čoraz viac času… Neuvedomila si, že otec pracoval oveľa viac, aby sme my mali čo najlepšie podmienky!

Mama sa posťažovala svojej mame, Omi Sine, že to medzi nimi vychladlo. A Omi Sina sa len na ňu pozrela a spýtala sa: ‘A miluje ťa? Ak ťa totiž miluje, tak je problém len v tom, že ti to nedáva najavo tak, ako to ty potrebuješ, alebo nie tak často, ako to ty potrebuješ!’ Mama už nevedela povedať ani to, že či ju otec ešte miluje… ‘Pobozkaj ho,’ poradila jej Omi Sina. ‘Z bozku vycítiš, ako to vyzerá v jeho srdci.‘ A tak mama otca pobozkala a skončilo to dlhým romantickým víkendom a jej sa vrátila radosť zo života. A s ňou sa dostavil aj strach, aby sa to medzi nimi znova nepokazilo… Omi Sina ju zastavila. ‘Všetko je vždy na konci jazyka, moja milá Vroni… O veciach treba hovoriť, aby nás prestali ráňať. Povedz mu, ako by si potrebovala vnímať jeho lásku! A spýtaj sa ho, ako by on potreboval vnímať tvoju lásku – a potom tak rob. A až potom, keď na to nezareaguje a veci sa nezlepšia, začni si robiť starosti!’”

“Tvoja mama sa volala Froni?”

“Veronika. Vroni je skratka.”

“A čo to je s tým vnímaním lásky?”

“To je niečo, čo ma naučila Omi Sina… Ľudia vnímajú lásku rôznymi spôsobmi. Niekto potrebuje počuť, že je milovaný. Iný potrebuje darčeky, aby sa cítil milovaný. Sem patril môj otec – dával darčeky ako prejav lásky. Aby mal na darčeky, drel ako kôň, pretože nás všetkých nesmierne miloval… Robil pre nás veci. To je ďalší spôsob. A mama miesto darčekov potrebovala tráviť čas v jeho blízkosti a hovoriť s ním! Keď ona nástojila na spoločnom čase, otec si prichodil potláčaný, pretože nemohol pre nás zarobiť a robiť. A keď on robil a zarábal, aby sme my cítili jeho lásku cez veci, čo sme si mohli dovoliť, mama si prichodila nedôležito, lebo ju večne nechával osamote. Kým spolu nehovorili, nemali šancu zistiť, ako ten druhý vníma to, čo robia… a že to vníma nie ako prejav lásky, ale ako príkorie!”

Táňa sa hlboko zamyslela. “Vieš, že ešte nikdy som nemala pocit, že tieto veci viem ovplyvniť? Ale teraz, ako mi to hovoríš… je to ako návod na zistenie, kde v svojom vzťahu stojíš! Uplatnila si ho niekedy na svojom bývalom mužovi?”

“Žiaľ, tam veru nie… Kedysi, keď som Romana priviedla do našej rodiny, položila mi druhá babka, babi Radvanská, jednu podstatnú otázku. Pochválila ho, aký je fešák a dynamický a spoločenský a všetko, ale potom sa ma spýtala: ‘Ale koho má rád?’ A ja som to vtedy nepochopila.”

“Čo si nepochopila?”

“Že odpoveď bola ‘seba’.” Nedokázala potlačiť beznádej a bolesť, čo jej zaplavili hlas. Myslela na krásne spomienky z počiatkov ich vzťahu, na plány, čo sa už nikdy nenaplnia a nikto iný ich nedokáže pre ňu naplniť… Prichodila si ako chudák, na ktorom sa život vyzúril v plnej sile.

Táňa ju účastne pozorovala. “Ty ho ešte stále miluješ,” vyhlásila prekvapene.

“Nie, nemýľ sa… Nemilujem jeho. Milujem svoje sny a predstavy, ktoré som si na jeho existencii vybudovala. Roman vo mne dnes vzbudzuje už len tichú hrôzu. Jedného dňa možno zabudnem, čo sa dialo, ale nikdy nezabudnem, v čo všetko som dúfala a čo sa už nikdy nenaplní.”

“Prečo myslíš, že už nikdy?”

“Pretože už nikdy nesmiem svoje vnútro tak vystaviť inému človeku, ako som ho vystavila Romanovi. Odteraz už smiem snívať len sama.”

A tak ako naposledy, miesto hrozného rozpisovania sa, ako treba Vianočné útočisko prečítať, moje motivačné “letné” videjko 😉 :

Takže… pridajte sa k čitateľom! 🙂