Niektoré minulé zlé zážitky sa na nás nalepia a nie a nie sa ich zbaviť. Aj rozumieme, že ten druhý nevedel inak a ublížil nám… ale to situáciu nerobí o nič príjemnejšou!

Na fejsbúku som našla kedysi citát: Prvý krok k odpusteniu je pochopiť, že ten druhý je idiot. 🙂

Ani to nezaberá. Ale prečo?

Pretože na situácii sa podieľali dvaja – my a ten druhý. A odpustiť potrebujeme nielen tomu druhému, ale rovnako aj sebe.

Potrebujeme si odpustiť, že sa nás to vtedy dotklo a že nás to ešte aj dnes bolí.

Kým túto bolesť nevynulujeme, nepohneme sa vpred. Potrebujeme zbaviť situáciu jej emocionality. Až potom prestáva mať nad nami moc.

A dnes nový úryvok z Vianočného útočiska, ktorý sa tomuto venuje:

“Len ma rozčuľuje, že nemôžem písať,” vzdychla. “Zato v špajzke máme prázdno. Prišla som niečo nakúpiť. A mám prosbu – aby som to nemusela nosiť v rukách, vedeli by ste to ku mne nejako dostať?”

“Jasne, Gesinka! Niekoho odchytím, aby ti to doniesol! Možno toho mladého chlapca, čo vtedy natočil toho tvojho bývalého… Bol tu, ospravedlnil sa a sľúbil, že to dnes príde uhradiť! Veď bývajú pri tebe, tak by to ani nemal ďaleko… čo ty na to?”

“Neviem… Povedali mi, že sa nemám stýkať s ich deťmi!”

“Ja viem, Gesinka, včera som počula… Ale nezabúdaj, že sa nechali poblázniť tým chlapom! A sama predsa vieš, čo je zač!”

Potriasla hlavou. “Neviem, teta Zuza… Je to tak: nie každý je ochotný všetko uveriť. Keby to bol rozprával vám, pošlete ho do čerta. Nebudete ochotná mu uveriť… Oni uverili. Nechcem sa s nimi stýkať.”

“Gesinka… čo ti hovorí ‘odpustenie’?”

Rozosmiala sa. “Nechoďte na mňa s cudzími slovami, teta Zuza!”

Lenže teta Jajcajová zostala vážna. “Veď ja nemyslím to náboženské odpustenie, ako že skáč mi po hlave, aj tak ťa mám rada… Odpustenie nezačína druhými. Začína tebou, Gesinka… Potrebuješ si odpustiť, že si sa uchádzala o ich priateľstvo a že ťa bolelo, keď ho odmietli!”

Vyhŕkli jej slzy. Teta Zuza ju tíšivo potľapkala po ramene a smutne sa usmiala.

“O tomto odpustenie je… O tom, že vždy sa nájde situácia, ktorú neuhráš podľa svojej predstavy – a že nikdy nevieš vopred povedať, ktorá z nich to bude,” a náhle ju pekne po babičkovsky objala a takmer zadusila na svojej mohutnej hrudi.

Keď Gesa vyšla z obchodu, bolo jej oveľa ľahšie na duši. Svet bol ešte stále mrzký a nepriateľský, ale už si prestávala zazlievať, že ju to ešte vždy bolí.

Ak máte chuť prečítať si aj ten zvyšok, Vianočné útočisko nájdete tu.