Rozhovor s Otcom z 12. 2. 2024:

Neviem, či máme spojenie… Tentokrát idem doňho s predsudkom a potrebujem overiť.

Na to, že so mnou už chvíľu hovoríš v hlave, máš hodne neistoty. Viem, čo ťa trápi.

Zistila som, že keď som v kontakte s Gabrielom, tak na druhý deň som totálne vyhodená z koľaje a útočná a neznesiem nijaké príkoríčko. Chápem to tak, že sme v disonancii. Je to správne?

Áno aj nie. Ste jedna energia, jeden celok, ale ty si sa za posledný rok stiahla do oblasti, kde Gabriel už nie je. Inak je aj tam, lenže tú oblasť obsadzuješ ty a kým medzi vami prebieha výmena, tak je Gabriel pôvodný Gabriel plus ty. Keď výmena neprebieha, vracia sa späť do pôvodného Gabriela a ty vypadávaš z rovnováhy. Našla si si novú rovnováhu a teraz ťa kontakt s Gabrielom z nej vyťahuje do toho, kde si bola kedysi…

Lenže vieš, ja to vnímam ako pohoršenie. Doteraz mi bolo dobre a nehovorila som s vami – a už vôbec s ním. Nevidím dôvod, prečo sa zasa trepať kamsi, kde mi potom dobre nie je!

Lenže ak si spomenieš na začiatky, tiež si energeticky lietala a bolo ti všetko iné, len nie dobre… A potom sa to spravilo, pretože si si našla nový stred. Nie ten pomalý, vzdorujúci, ale ten prispôsobivý. Teraz by to mohlo ísť rýchlejšie, lebo si na príjme.

A prečo ma potom kontakt s tebou nerozhodí?

Pretože môžeš „nebyť Gabriel“, ale neexistuje pozícia, kde by si nebola Otec. 🙂 Tvoj stred sa voči mne nikdy neposunul. Ešte stále si moja energia a naša súčasť. Len si vypadla z energie Gabriel na okraj a teraz si potrebuješ nájsť cestu späť. Som rád, že už aspoň hovoríte, aj keď mu zakazuješ hovoriť. Ale jeho energiu už prijímaš. Zachráni ti to život, dievča.

Kašlem na život – kufre mám už dávno zbalené.

A to je presne ten rozdiel, prečo terajšiu fázu zažívaš tak zle… V začiatkoch ti pomáhala nádej. Tú si stratila – alebo, aby som bol celkom úprimný, tú si zabila. Teraz ti nemá čo pomáhať a preto ťa to hľadanie svojho miesta v systéme natoľko bolí.

Okej, si Otec, urob zmŕtvychvstanie mojej nádeje…

🙂 Ja som tú nádej nezabil. Ona tam ešte stále je, len ty si ju vyhostila zo svojej vibrácie. To vážne odo mňa očakávaš, že ti ju budem natískať za tvojich hlasných protestov? Vieš, čo máš urobiť…

Viem, ČO mám urobiť. Problém je, že neviem, AKO.

To nechaj na nás… Ty sa potrebuješ len zmieriť znova s tým, že budeš mať aj nádej. Zvyšok urobíme my. Ale kým pre teba nádej bude tvoj triedny nepriateľ, pretože sa bojíš sklamania, dovtedy sa veci nezmenia. Ak chceš nádej späť, potrebuješ sa zmieriť so sklamaním, nie chrániť sa proti nemu. A len čo sa zmieriš so sklamaním, nastupujeme my. Pamätáš, keď si písala knihy o nás? Tiež si sa musela najprv zmieriť so sklamaním, že nebudú pre teba, ale pre niekoho iného. Že ty vypadávaš z hry. A pozri sa, kde si dnes… Píšeš sama od seba a trúfaš si. A všetko len preto, že si sa zmierila so sklamaním.

Ale vtedy to začínalo presne ako zabíjanie nádeje, aby som vôbec mohla písať…

Dnes si už múdrejšia. Vtedy to bol potrebný krok. Po ňom nasledovalo tisíc iných potrebných krokov a dnes si niekto iný. Ustála si to vtedy, ustojíš to znova. Čo si to včera písala? („Možno si začať pripomínať situácie, kedy ma niekto podrazil alebo odmietol a dnes mi to už nevadí… Potrebujem do toho dostať istú relatívnosť. Niečo ako poznanie, že nič nebolí večne.“ Vianočné útočisko, kapitola 26)

🙂 Je mi zle… Manipulujete aj teraz moje vnímanie?

A nemáš to celkom naopak? My predsa nemanipulujeme tvoje vnímanie, ty si naše vnímanie! Niekedy si sťahuješ postoje mimo svojho obvyklého ja. A keď si myslíš, že nie si napojená, tak si myslíš, že tie postoje patria len tebe. Ale každý tvoj postoj je v podstate náš. Točíš sa na disku, dievča… a je len na tebe, či sa necháš bezmocne točiť, alebo či začneš zisťovať, čo všetko okrem teba sa na tom disku ešte točí…

Takže poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti?

🙂 Už sa začínaš usmievať. Myslím, že poučenie už prebehlo. 🙂