Rozmýšľala som, čím nahradiť Gabrielove prechody. Prechody boli písané pre iných, čím som sa odchýlila od svojej cesty, takže nastáva čas začať písať zasa informácie určené pre mňa.

A ako som tak uvažovala, že čo by to mohlo byť, odrazu som si spomenula na staručkú pesničku, ktorú som ako decko mala nesmierne rada a na ktorú som už dávno zabudla: Povedz mi, otec:

A mala som svoju tému pre budúcnosť. Znova rubrika, menej pravidelná ako Prechody, kde sa porozprávam vždy s nejakým aspektom Otca a vždy o niečom, čo ma zaujalo alebo čo ma trápi.

Ak sa niečo z toho bude hodiť aj vám, ste vítaní prečítať si to. 🙂

A dnes začíname channelingom s Otcom, keď som si pred pár minútami testovala, či to ešte stále zvládam:

Neviem… Som na niekoho napojená? V podstate mi je jedno, na koho…

Som to ja, Ra.

🙂 Takže doslova „povedz mi, Otec“…

Treba začať hovoriť. Podarilo sa to, čo sme potrebovali – umožnila si aspoň túto možnosť. Teraz ju treba rozvinúť, aby si umožnila aj ten zvyšok, ktorý umožniť nemieniš. Vravím ti to dopredu, aby si mi neskôr nevykríkala, že ťa manipulujeme. Samozrejme že ťa manipulujeme! Ako ináč ťa máme doviesť z teritória, kde to poznáš a preto sa tam cítiš bezpečne, do teritória, ktoré predstavuje neznáme a nevieš, čo od neho očakávať? A pomlčme, že tam, kde to poznáš, sa necítiš dobre. Cítiš, že sa dokážeš prispôsobiť. Cítiš, že vonkajšie podmienky ťa dominujú. Akceptuješ a abdikuješ na svoj život.

Teraz už rozumieš, prečo potrebuješ z toho stavu von?

No dobre… Takže hrrr do neznámych vôd a zistiť, že sa mi tam nepáči!

Ak sa ti nebude páčiť, posunieš sa inam, kde sa ti to možno páčiť začne! Prestaň každému svojmu ťahu pripisovať neoprávnenú dôležitosť! Urobila si chybu? Tak opravíš chybu! A vzápätí urobíš ďalšiu – ale inú! No a? Učíš sa cez chyby, nie keď ti zametáme cestičku a nedovoľujeme ti chybovať.

Necíti sa to pre mňa ako bezpečná existencia.

Vezmi si vtáka. Buď budeš celý život sedieť na vetve, až jedného dňa z tej vetvy od hladu spadneš, pretože si si netrúfla robiť „nebezpečné“ veci a lietať a loviť hmyz… A na zemi ťa niečo zožerie. To je čo za život?

Čiže podľa teba je bezpečnejší život vrhať sa bezhlavo do každého nebezpečenstva?

Kto hovorí o „bezhlavo“? Skúšaj. Máš možnosť skúšať, kam až ťa tvoje krídla donesú – a to sa dá dokonca trénovaním rozširovať! To nie je bezhlavé.

A uvidí ma orol a zaradí ma na svoje obedové menu.

Možno zaradí a možno nezaradí… Ale tvoje krídla sú už dosť silné a možno unikneš a možno neunikneš.

Takže podstatné je tu slovo „možno“.

🙂 Preto sa tomu hovorí „umožnenie“.

Kvôli tomu telefonátu som celkom vypadla…

Nevadí. Nechajme tak. To, čo som ti chcel odovzdať, je pocit, že sa nič nedeje. Nech je hocijako – stále môže byť aj inak. Len potrebuješ nespadnúť do toho strašného ľudského držania sa toho, čo už máš a čo poznáš, lebo až keď sa tvoje ruky prestanú držať starého, dokážeš sa uchopiť nového, vyskúšať, či by ťa to nebavilo, a potom urobiť rozhodnutie. Kým sa upínaš na to staré, nemôžeš robiť nijaké rozhodnutia – to staré ti diktuje, ako sa rozhodnúť. A potom si v začarovanom kruhu a ten posilňuje tvoj pocit, že sa potrebuješ držať toho, čo už je. Z celej reality sa pozrieš na výsek a vyhlásiš ho za všetko, čo je „možné“. A čo si práve urobila? Prestala si umožňovať a my sme nahraní, pretože energia s tvojou tvrdohlavosťou potrebuje veľmi silné podnety, aby sa začala meniť – a silné podnety obvykle interpretuje ako nepriateľské ťahy a podľa toho sa správa. Nemienime s tebou bojovať… ale potom všetko náramne dlho trvá.