Ak hľadáte darček pod stromček pre svojich blízkych (ženy nad 25 😉 ) a neviete, čo by ste im darovali, mám pre vás radu: darujte im knižku od autorky svetovej prózy 😉 Sun Belangelo…
Knižky sú v dvoch formách: elektronické sa dajú zakúpiť na Belangelo, ale nedávno som na Knihobote objavila aj kompletnú signovanú sériu Voľný pád v tlačenej verzii:
V elektronickej forme máte na výber sériu Voľný pád (4 diely, aj samostatne) a sériu Elvíra (3 diely, tiež aj samostatne).
 |
 |
A kto máte známych a príbuzných menej ezoterického a skôr romanticko-historického zamerania, nájdete na Belangelo aj k tomuto knihy (slovanské a predslovanské obdobie): Bastard a Povesť vlka. Tieto tiež existujú len v elektronickej podobe.
No a aby to nebolo len čisto reklamné, tu je úryvok z Povesti vlka:
Dnes sa vybrali ku jazierku. Eirík chcel preveriť, či ryby podrástli. Kedysi tu chytil poriadnu šťuku, že mu ju doma všetci závideli. Aj tohto roku by sa mohol vybrať na rybačku. Keby sa Einar dal nahovoriť…
„Aha,“ zašepkala odrazu Trisa a ukázala pred seba. „Pri jazere ktosi je!“
Eirík sa okamžite zastavil a pokynul Trise, aby sa skryla za jeho chrbát. Cítil jej ruky na opasku. Jemne ich zovrel a pomaličky sa predierali krovím. Zastali, až keď už mali dobrý výhľad na celé jazierko.
Na brehu čupel akýsi človek a vedľa neho na ohníku sa piekla ryba. Neznámy pozeral na hladinu, akoby sledoval pohyb vlniek, Eirík mal však skôr pocit, že neznámy hľadí do minulosti. Tvár mal podivne napätú, bezvýraznú, oči takmer privreté. Rukami si držal hlavu a nehýbal sa.
„Kto je to?“ zašepkala Trisa.
„Neviem,“ odvetil, „ale vyzerá ako cudzinec.“
„Nemá bradu!“
„Zdá sa, že okrem nožov nemá poruke iné zbrane,“ usúdil napokon Eirík. „Ukážeme sa mu a spýtame sa, či nezablúdil!“
Narovnali sa, rozhrnuli vetvy a vykročili z porastu. Eiríkovi pukla pod nohami suchá halúzka. Zháčil sa a vrhol rýchly pohľad na neznámeho, ten však bol natoľko zahĺbený do vlastných myšlienok, že nič nezačul.
„Ha…. haló!“ zakričal Eirík.
Až teraz sa neznámy otočil. Pohyby mal pomalé a podľa očí Trisa postrehla, že sa len ťažko vracia do skutočnosti. Chvíľku na nich uprene hľadel, nato potriasol hlavou a ticho zahundral:
„Starnem.“
„Kto si?“ spýtal sa zvedavo Eirík. Chlapík sa mu páčil; nemykal sa a netváril sa ani hrozivo.
„Som Stroš,“ odpovedal neznámy. „Ak chcete kus ryby, tak si poďte vziať. Neviem, či som ju nasolil,“ usmial sa ospravedlňujúco na Trisu.
Posadali si okolo ohníka. Eirík sa naň pozrel a uznanlivo pokyvkal hlavou.
„Som zvyknutý na život v prírode,“ ozval sa Stroš, akoby čítal jeho myšlienky. „Naučil som sa nebrať viac, než nevyhnutne potrebujem. Ale kto ste vy dvaja?“
„Bývame na Svíjskej stráži,“ vysvetlila Trisa. „Ja sa volám Trisa. Toto je zas môj muž Eirík!“
„Vida,“ zahmkal Stroš. „A kde máte kone, deti?“
„Nechali sme ich na kraji lesa.“
„To nerobte! Čo ak ich niekto ukradne?“
„Kto by ich už kradol!“ zasmial sa Eirík. „Veď tu široko-ďaleko nikoho okrem nás niet! Vlastne,“ opravil sa, „až dodnes to tak bolo.“ Stroš naňho živo pozrel. V opálenej tvári mal taký dychtivý výraz, že Eirík a Trisa zabudli na opatrnosť a rozprávali s ním ako so starým známym.
Potulný Obodrita sa obratne povyzvedal na pomery v kraji a sám im porozprával o útoku na Hak. Keď však spomenul, že útočníkmi boli Svíovia, Eirík okamžite zaprotestoval:
„To sme neboli my a my sme jediní Svíovia na Ostrove! My už sme tak dávno nič ne…“ a odrazu sa zarazil.
„Tak teda ste zrejme ani neprepadli ranského kupca Vojsu,“ usmial sa spiklenecky Stroš. Trisa prudko zalapala po vzduchu, ale on už medzitým pokračoval: „Potom niekto v kraji vyčíňa a skrýva sa za váš chrbát! Mali by ste si zistiť, ako to vlastne je, pretože ľudia začínajú byť značne rozhorčení a jedného dňa by vám mohli podpáliť strechu nad hlavou!“
Eirík sa zamyslel.
„Vyzerá to tak,“ súhlasil. „Počuj, nechceš sa vrátiť s nami na hrad?“
„Ak smiem…“
„Si vítaný!“ zvolala Trisa a v kútiku duše si pevne zaumienila, že sa musí vyzvedieť niečo bližšie o prepade ranského kupca.
Stroš sa zopár rýchlymi pohybmi zbalil, zošnuroval svoj uzlík a pripevnil ho o sedlo. Z blízkej húštinky doviedol koňa, osedlal ho, vzal uzdu do rúk a pobral sa za Eiríkom a Trisou.
Keď sa cestou Trisa obzrela, videla, že Strošove oči sú znova uprené kamsi do diaľky. Voči krásnej divočine bol celkom slepý; medzi obočím sa mu vytvorila hlboká vráska a kútiky úst mu trpko ovisli. Zacítil však Trisin pohľad a s námahou sa usmial.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa.
Len pokrútil hlavou a v tvári mal zvláštny, clivý smútok.
Na hrade panoval čulý ruch. Eiríka veľmi prekvapilo, že väčšina chlapov nečinne postáva okolo hodovacej siene. Len čo ho zazreli, zakývali mu, aby rýchlo prišiel. Eirík skĺzol zo sedla, keď tu sa k nemu pritočil Anleif a zavrčal:
„Bež dovnútra! Gísli a Einar už len na teba čakajú! Kone dám do stajne ja!“
„Čo sa deje?“
„Čosi plánujú,“ odvetil Anleif vyhýbavo a vrhol veľavýznamný pohľad na Trisu.
Eiríka zamrazilo. Ani sa nestihol obzrieť, tu ho už chlapi uchopili a odvliekli do hodovacej siene. Za vrchstolom sedeli Einar a Gísli, okolo nich sa zhromaždil zvyšok družiny. Oproti nim stál Sölvi a vášnivo sa s Gíslim hádal.
„Dobre, že ideš,“ potešil sa, len čo ho zazrel. „Práve sa snažím GísIimu vysvetliť, že ten jeho plán je šialený!“
„Aký plán?“ spýtal sa Eirík, ale pri pohľade na brunátnu Einarovu tvár ho pochytili obavy, že už vie, o čo pôjde.
„Únos kňažnej Simy,“ oznámil pyšne Gísli.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 