Málokedy vnímame veci v ich širokých súvislostiach. Náš pohľad býva obvykle úzky, lokálny. Umožňuje nám dobre postrehnúť a meniť detaily, ale nedáva nám veľa istoty, keď ide o celkovú orientáciu – orientovať sa potrebujeme podľa oblohy a hviezd, nie podľa drahokamov na zemi. Takže len čo uprieme náš obvyklý lokálny pohľad na vzájomne poprepletanú realitu, cítime sa zneistení a strácame dôveru.

Je ťažké udržať si dôveru, keď sa možnosti rýchlo menia. Môže sa nám stať, že sa upneme na niečo, čo sa v najbližšom okamihu ukáže ako klam – tak čoho sa potom držať?

Odpoveď je jednoduchá a máme ju všetci na dosah: treba sa držať svojej schopnosti snívať, sklamávať sa a napriek tomu neprestávať snívať. Je to len naše rozhodnutie – a nič iné.

Najbližšie obdobie je o tom, že niektoré mydlové bubliny našich snov puknú. Na čo sa sústredíme? Na nariekanie nad tým, čo mohlo, ale nemuselo byť – alebo na spokojnosť, že sme dokázali snívať a dokážeme to hocikedy znova? Že sme nasadili – a aj keď to neviedlo k úplnému úspechu, predsa len sme napredovali a dostali sme sa inam, než odkiaľ sme vyrážali?

O tom je život: robiť rozhodnutia, ktoré našu štartovaciu čiaru posúvajú inam, možno na miesto, odkiaľ budeme mať k dispozícií viac možností a vidinu väčšej radosti! Každé naše rozhodnutie a stav, z ktorého ho robíme, určujú, čo v najbližšej dobe zažijeme. Sústreďme sa na možnosti, nie na to, na čo sme si netrúfli alebo čo nevyšlo celkom podľa našich očakávaní. A vôbec – odpusťme si tentokrát očakávania. Pozrime sa na veci dychtivými očami dieťaťa, ktoré nevie, čo zažije, ale nepochybuje o tom, že niečo zažije. Niečo staré, niečo nové, ale vždy niečo, čo má šancu zmeniť náš život k lepšiemu.

Ak budeme dôverovať životu, že tu nie je na to, aby nám vpadával v kuse do chrbta, tak nám ten život vpadávať do chrbta prestane. 🙂