Obdobie snívania o niečom lepšom má jednu obvyklú slabinu – snívame ho zo stavu, kedy ešte nie je “lepšie”. Niečo nás v tom stave udržiava – vedome alebo nevedome. Niekedy sú to nepriaznivé okolnosti, ale inokedy je to naše sebavnímanie. Presne to sebavnímanie, ktoré nám bráni opustiť nepriaznivé okolnosti a ísť na lepšie.

Naše vnútorné predsudky a presvedčenia fungujú ako také železné reťaze, ktoré nás udržiavajú v “malosti” a v okolnostiach, ktoré nám nerobia dobre. Udržiavajú nás tam preto, lebo sa nám taký život zdá “bezpečnejší”.  A pretože všetci máme radi bezpečie a predvídateľnosť, nemáme veľkú šancu sami sa ich zbaviť.

Vtedy nastupuje Univerzum a jeho záujem, aby jeho energia tiekla čo najľahšie. Univerzum urobí pre nás to, čo sami pre seba nedokážeme urobiť – postrháva naše reťaze. Niekedy príjemne a nenásilne, ale najčastejšie tvrdým a bolestivým spôsobom. Donúti nás vybudiť v sebe taký tlak, že sa tých reťazí zbavíme, len aby sme ho prestali cítiť.

O tomto presne je najbližšie obdobie. Snívali sme nádherný sen, len sme sa k nemu nevedeli posunúť. Teraz preberá kormidlo Univerzum a ide preboriť  bariéry, čo sme nedokázali strhnúť sami. Čokoľvek sa v najbližšej dobe bude diať, nereagujme na to emotívne – nie je to proti nám, ale v náš prospech! Reťaze idú padať – a je len prirodzené, že sa nám to spočiatku nebude páčiť, pretože nás oberú o pocit predvídateľnosti! Ale viete, čo je na tom najlepšie? Že len čo sa prestaneme držať predvídateľnosti, môžeme pustiť našu dušu z reťazí…

Ideme nastavovať podmienky pre lepší, šťastnejší život. Nebojme sa toho procesu; pozerajme na cieľ, ku ktorému povedie.