Aj keď vnútorne sme už nachystaní pohnúť sa ďalej a odhodlaní opustiť zabehané chodníčky, predsa len v nás často zostáva niečo, čo nás brzdí – nejaký nespracovaný predpoklad alebo obava, najčastejšie obava z poranenia. Hoci sme trénovali a už sme si mnohokrát dokázali, že na to máme, na pozadí ešte stále beží program “a čo ak toto bude prvý raz, kedy to nezvládnem?” Na jednej strane nádeje a sny, na druhej obava z neúspechu. A naša duša sa zmieta medzi oboma pólmi a aj by chcela, aj si netrúfa…

Táto situácia nastáva najčastejšie vtedy, keď sa snažíme udržať si všetko, čo dnes máme, a chceme k tomu pridať niečo nové. Ľudské ruky majú len určitú veľkosť a ak sú plné dnešných vecí, každá nová vec povedie k tomu, že niečo z nich navždy vypadne – možno niečo cenné… A tak sa plaholčíme a snažíme sa udržať viac, než čo unesieme.

Pritom stačí jedno – prehodnotiť to, čo máme, a priebežne sa vzdávať vecí, čo nám dnes už neslúžia a neprinášajú radosť. Takto bude naša náruč vždy mať miesto pre to dobré, čo možno čaká za najbližším rohom… pretože žiadna obava a pomýlený predpoklad nám nezabránia uchopiť a udržať si to!

V konečnom dôsledku len my rozhodujeme o tom, čo je pre nás ešte dnes podstatné. Pokiaľ tak neurobíme, rozhodne miesto nás náhoda alebo tlak prostredia. Ale ak tak urobíme, budeme mať vždy kapacitu na niečo nové a budeme si to vedieť vychutnať presne v tej podobe, v ktorej to k nám príde.

Máme schopnosť všetko, čo k nám prichádza, premeniť na svoju výhru. Čas dozrel. 🙂