Mám rada, keď sa plány začínajú skladať. 🙂 (To som nevymyslela ja; prebrala som to z nejakého amerického filmu. A aby bolo jasné, u mňa “plán” znamená čokoľvek, aj nejasnú predstavu.)

Kedysi, už je to 10-12 rokov, som čítala Zelazného Amber. V tej sérii príbehov som objavila mnoho vecí, ktoré mi prišli ako dobré ezoterické techniky na manipulovanie vnímania a reality. Niektoré z nich som si len prečítala, iné som vyskúšala v reáli – a boli schodné…

Jedna z tých techník bola niečo ako “premena reality dodávaním prvkov do súčasnej reality”. Jednoducho používate svoj vizualizačný sval, aby ste okolo seba začali premietať realitu, do ktorej sa chcete dostať. Idete napríklad po ulici, ale chcete byť v lese. Tak na vozovku premietnete kúsok trávy. Potom krík. Kvet. Stromy. Ďalšiu trávu, Lietajúci hmyz. Vánok. Slnko. Pach tlejúceho lístia. Krákanie vrany. A už ste tam.

Bežne to robievame, keď snívame s otvorenými očami. Fyzicky sme v jednej realite, kým pocitovo sme v inej. Ale naša pozornosť je pri snívaní s otvorenými očami zafixovaná na túto realitu, kým Zelazného postup nie.

Robievame to aj každú noc počas snívania – kým naše telo je v posteli, túla sa naša pozornosť po iných svetoch. Ale zasa: telo v posteli žiadnu pozornosť nemá, tá je fixovaná v snoch.

Zelazného postup je v tomto iný – dosiahnuť, aby vaša pozornosť po istý čas vnímala cez seba súčasne obe reality, než sa prenesie len do jednej z nich.

Vyskúšala som ju len asi tak dvakrát, lebo je energeticky extrémne náročná. Idete dvoma svetmi súčasne. Vaše fyzické telo zostáva vo vašej súčasnej realite, kým vaše energetické telo sa pohybuje v celkom inej realite; to značí, že vaša pozornosť musí spracovávať dva nezávislé vnemy súčasne – a prisúdiť ich tej správnej realite. Ja som to skúšala na ulici a mala som dosť problém nenechať sa zraziť, kým som behala po lúke za motýľmi. 😉

Ale chodilo to.

Fast forward 10-12 rokov dopredu, teda minulý týždeň. Sedím na seminári Petra Sagea a on nám ponúka novú techniku “chodiacej vizualizácie” – a je to táto technika…

Takže to skúsil ešte aj niekto iný a chodilo to aj jemu. 🙂

Hárdkór. 😀

Úsmev od ucha k uchu a zrazu si spomínam, že som túto techniku opisovala kedysi v Buď vôľa tvoja*, v kapitole Zrážka s Peklom:

Posledný pás alobalu sa spustil a okolo mňa zavládlo prítmie. Dym ma dosť zadúšal, ale spoľahla som sa na Kristínu, že vie, čo robí, a keby nemusela, nebude mi ho pchať pod nos… Sústredila som sa na situáciu a snažila si predstaviť, čo všetko by som vedela urobiť, akú reakciu by to mohlo vyvolať a čo by som urobila, keby reakcia nastala… Začala som si v hlave prehrávať rôzne scenáre.

Po chvíli som si už vedela celkom presne predstaviť, čo treba urobiť. Ešte som potrebovala zistiť jedno – či sa dokážem aj bez cesty cez Mokoša preniesť k tej hube, čo držala Ria.

Pokúsila som sa dostať do polosnového tranzu, ale smrad ma začínal rozčuľovať.

„Kristína, vieš dať tie arómalampy preč?“ zaprosila som.

„Lenže potom rátaj, že viac ako päť minút ti nezostáva,“ ozvala sa. Počula som, ako ich odťahuje a prerušené miesta dosypáva soľou.

Päť minút… To bude stačiť! Uvoľnila som sa a vykreslila si scénu, ako bola huba popadaná na zem. Mala som pocit, akoby som tam aj bola, aj nebola… Kúsky huby vyzerali všetky rovnako a nemala som na čo sústrediť pozornosť.

Odrazu som si všimla medzi kúskami huby čosi červené. Pozrela som sa bližšie a objavila som zvyšky červenej šnúrky, ktorá kedysi visela Riovi na členku… Všetko sa náhle nádherne zaostrilo, cítila som pach huby i pach prázdnoty naokolo a keď som sa pohla, dokázala som posunúť nohou kúsky huby nabok.

Bola som tam.

Toto poznanie mnou otriaslo a vytrhlo ma späť do mojej reality. Chvíľku som ešte potrebovala na to, aby som ho strávila, potom som odhrnula alobal a vyliezla do svetla. Kristína ležala na gauči a listovala v akomsi katalógu. Zvedavo si ma premerala.

„Dáš si kávu?“

Prikývla som.

Odbehla do kuchyne, počula som, ako kávovar melie kávu a ako prská, keď steká do šálok. Prešla som k oknu a pootvorila ho, aby som sa zbavila pachu čili a škorice.

Kristína sa objavila s kávou.

„Tak, čo si vymyslela?“

„Mám plán, ako to dievča odtiaľ dostať,“ oznámila som jej. „Môžem sa o to pokúsiť aj sama, ale oveľa bezpečnejšie sa budem cítiť, ak pôjdeš so mnou.“

Mierne zdvihla obočie.

„Čo bude moja úloha?“

„Idem Kalfuovi navrhnúť výmenný obchod. Tvoja úloha bude zdrapiť Luciu, až ju uvoľní, a so všetkou svojou energiou ju odtiaľ okamžite dostať – napríklad aj sem, do tvojho bytu. Myslíš, že to zvládneš?“

„Neviem, Milka,“ pokrútila pochybovačne hlavou. „Nikdy som nebola na druhej strane. Nemám predstavu, akú veľkú energiu budem na to potrebovať…“

„Obávam sa, že všetku,“ vzdychla som. „Môžem ti dodať ešte kúsok svojej, ale nie veľa, pretože ja tam ešte chvíľu ostanem.“

* Buď vôľa tvoja je záverečný, štvrtý diel série Voľný pád, ktorá vznikla v rokoch 2013-2016.