Eprakone – ezoterika a spiritualita

V piatok, ako som si čítala starú detektívku, ku mne knižka prehovorila.

Už istý čas zápasím s tým, že som iná generácia než to, čo dnes svetom vládne a čomu sa svet prispôsobil; vyrastala som v iných hodnotách a predstavách a inom prístupe k ľuďom i k sebe samej. Tie časy boli možno lepšie a možno horšie – ale hlavne boli iné. A dnes už nebadám v svete okolo mňa (a v ľuďoch, pre ktorých je tento svet stavaný) ani odblesk toho, čo mne bolo drahé.

Snažím sa nejako donútiť to akceptovať. Mala som svoj život a toto tu nie je pre mňa, ale pre tých, čo prišli po mne. Ja už keď môžem, utiekam sa späť do spomienok. Preto aj čítam knižky, čo mám z 50. – 80. rokov. Hovoria mojím jazykom (doslova, pretože v nich objavujem výrazy, ktoré dnes už vymreli) a oslovujú moje hodnoty.

Nedávno som mala istú osobnú krízu. Kamarát, ktorého si veľmi vážim a ktorého považujem za extrémne múdreho a dobrosrdečného človeka, sa dostal do centra pohŕdania svojej vlastnej rodiny – ženy a hlavne detí. Nenašli na ňom kúska dobrého a keď mi ukazoval komunikáciu v telefóne, tak s ním narábali ako s prašivým psom.

Myslím, že to bola posledná slamka, a potom ma tá kopa odporu zavalila a mala som problém predýchať už len samotný fakt, že ešte stále dýcham. Našťastie do toho prišla knižka, kde sa dvaja zhovárajú:

“Vek krvnej pomsty sa už pominul a nemyslím si, že je preto na svete o niečo lepšie. Som jednoduchý človek, ako aj vy. Mám rád jednoduchosť v spôsobe života, aj vo vykonávaní spravodlivosti… rovnako ako vy. No my dvaja nedržíme krok s ľuďmi našich čias. Musíme žiť v svete medzi ľuďmi, a nie vo svete, ktorý by sme radi vytvorili.“

Ja mám to šťastie, že som sama a dokázala som si okolo seba vytvoriť bublinu “svojho sveta”, a kuriéri, ktorí mi zabezpečujú kontakt s tým zvyškom, sú prekvapivo úplne úžasní a nepohŕdaví a nevychovávajúci ľudia.

Ale sú tu ľudia v mojom veku, čo majú deti a vnúčence a nemajú šancu stiahnuť sa z každodennej existencie do “svojej bubliny”. A hoci svet tam vonku vyzerá tak, ako že vy ste v práve a vy máte hlavné slovo, prosím nezabudnite na jedno: ak ste sa nehrali v kalužiach na prašných uliciach, ak neviete, čo je telefónna búdka alebo mlieko v sklených fľašiach (s takou mňamkovou usadeninou smotany pod viečkom), ak ste nezažili buzerácie policajného aparátu len preto, že ste si trúfli dopisovať si s “kapitalistickou cudzinou”, ak ste po nociach pod perinou nechytali kvôli hudbe Rádio Luxemburg a nenahrávali pesničky na páskový či kazetový magnetofón, ak ste nezažili časy pred vysielaním televízie a neboli neskôr pre rodičov diaľkovým ovládaním čiernobieleho televízora so šiestimi či ôsmimi kanálmi, tak sa zakaždým pri štipľavom komentári alebo posudzovačnej replike nadýchnite a uvedomte si, že táto generácia videla a zažila svet, o ktorom vy dnes nemáte šajnu. A ak sme možno viac slovníkom v minulosti a technicky nie až takí zdatní, možno pomalší v myslení (ako kedy, ako kedy 😉 ) a trochu viac vo vašom svete chaosíme, ale ešte stále sme tu a väčšina (seba z toho vyberám) pracovala na tom, aby ste vy mali dnes okolo seba ten kúúúl svet, v ktorom dokážete fungovať. Máte právo zhovievavo sa usmiať – ale nemáte právo uškŕňať sa alebo blahosklonne zhovaďovať niekoho len preto, že nežije vo vašej bubline reality a nezdieľa vaše bludy. Lebo to je, ako mnohí z našej generácie vnímajú vašu bublinu reality – ako čiastočné bludy, nekriticky prebraté od iných. Vedeli by sme vám to aj zdôvodniť – lenže vy by ste nás nepočúvali. Taká je odveká zákonitosť generácií a platí pre všetky generácie. My sme tiež nepočúvali – len rozdiely medzi generáciami boli menej flagrantné ako dnes.

Musíme ešte chvíľku existovať vedľa seba (našťastie, už sa to kráti). Takže vás prosím o kúsok tolerancie. Považujte našu bublinu reality a naše hodnoty trebárs hneď aj za blud – ale nevyjadrujte sa k nim. Nič o nich neviete.

Žiť a nechať žiť bez sústavného zosmiešňovania. Len toľko som chcela.