Niekedy sa príliš trápime tým, že veci nevyšli podľa našej predstavy. Pritom si tým robíme sami zle:

Keď veci nevyjdú tak, ako sme chceli, klesá naša vibrácia. Boli sme tak dlho upriamení na istý výsledok, že ak sa nedostaví, cítime to tak, že sme prehrali.

Lenže výsledky niekedy potrebujú dlhšie, aby úplne naplnili naše predstavy. Niekedy len zasejeme semiačko s tým, že “snáď vzíde”. Ak ho však prestaneme zalievať, len pretože za noc nevzklíčilo, nedostane šancu mať dokonalé podmienky a nikdy nevzíde!

Toto si potrebujeme pamätať. Ak niečo chceme, potrebujeme to prikrmovať priebežne, napriek zdanlivým neúspechom a čakaniu na Godota. Potrebujeme veciam vytvárať umožňujúce podmienky tým, že z nich nesnímeme našu pozornosť. Potrebujeme robiť všetko pre to, aby sa mohli diať, lebo inak sa diať nebudú. 🙂

Kedy sa rozhoduje o tom, že niečo nenastane? Keď z toho snímeme našu pozornosť a prestaneme sa starať, tešiť, predstavovať si, snívať a dúfať. Vtedy veci nedostanú šancu urobiť to, čo sme od nich pôvodne očakávali – a všetko len preto, že čakanie bolo pre nás príliš “bolestivé”.

Ale dokedy teda sedieť, vyčkávať a dúfať? Môžeme na to použiť osvedčené toltécke pravidlo: kým z nádeje na výsledok dostávame viac energie, než míňame na to, aby sme ju udržiavali v našom fokuse. Inými slovami: kým je pre nás dôležitá. Kým nás miera čakania nebude bolieť viac než nedosiahnutie toho, čo chceme.

Takže aj keď veci nenapredujú očakávaným tempom, neznamená to, že sa nič nedeje… Niekedy sa veci dejú na pozadí, skryté našim očiam. Ak však z nich snímeme našu pozornosť, začnú sa nám diať iné veci, ktorým práve tú pozornosť venovať budeme.