Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnes, ako som bola vonku rýľovať, mala som rozhovor s Gabrielom. Bol o tých, čo už nie sú… Píšem len z pamäte, takže to ešte môže byť zašumené…

Spomínam si, ako to začalo. Vyťahovala som pri Blekinkovom hrobíku zo zeme pýr, keď tu som zacítila na nohe, ako sa mi o ňu niečo otiera. Pozrela som sa. Nič tam nebolo, dokonca ani burina sa jej nedotýkala, ale pocit otierania zostal, hoci sa nič neotieralo… Nebolo to prvýkrát; v posledných pár dňoch som mala tento zážitok viackrát, tak som sa spýtala, či je to Blekinko. Gabriel mi potvrdil, že je a že mi prišiel ukázať, že ma má ešte stále rád.

Pocítila som obrovskú vďačnosť. Potom som si vzdychla, že ale Lassinko sa na mňa hnevá a zazlieva mi… Totiž aby ste pochopili, keď už veľmi trpel, nechala som ho uspať, hoci on ešte stále bojoval o život… Gabriel sa ozval, že ale to nie je tak; že Lassinko skutočne chcel žiť a bol by bojoval ďalej, ale že akceptuje, že ja som to nedala. Že mi to nezazlieva, pretože sa na mňa spoľahol a bral moju energiu a rozhodnutia, tak že sa nemám cítiť previnilo. Že je ešte stále pri nás a tú lásku, ktorú už nedostáva priamo, že dostáva cez tie nové mačičky.

Vzdychla som, že ale mala som vedieť lepšie, pretože od samého začiatku som vedela, že má problém s obličkami… Gabriel ma upozornil, že som to síce vedela, ale vytesnila. Keď som zafrfľala, že som to nemala vytesniť, spýtal sa ma, že ako by sme si boli vychutnávali tých 10 spoločných rokov, keby som stále myslela na to, že už zajtra tu nemusí byť? A tak že všetko bolo optimálne, hoci “koniec” nebol optimálny – ale to preto, že žiadny “koniec” sa nekonal!

Gabriel aj povedal, že to nemám brať tak, akoby Lassinko obmedzoval tie iné mačičky. Že oni zdieľajú energiu a nikto nie je ukrátený, ani keď sa cez jeho telíčko necháva práve vyhladkávať niekto iný, kto už telíčko nemá… Povedal, že u zvierat to tak je, pretože zdieľajú ešte stále jednu energiu. Že u ľudí je to inak, pretože vznikom silnej individuality akoby prišli o to zdieľanie jednej energie – ale že aj tak nikto nezomiera. Že to, čo beriem ako koniec, je len “zmena zoskupenia”. Myslím, že toto bol výraz, ktorý použil. Ani vtedy mi nedával zmysel, len ten pocit, čo sa s ním spájal, bol nesmierne príjemný.

Potom sme hovorili o mojich rodičoch. Aj ich prítomnosť tu ešte stále nejako pretrváva a nie sú smutní, že už ich nevnímam, pretože vidia, že sa držím a darí sa mi – teda majú istotu, že to, čo do mňa vložili, bolo presne to, čo som potrebovala. A to mi pripomína jedno, čo povedal: že náš fokus rozhoduje, kto tu s nami je. Že nemusím na daného človeka myslieť stále, ale keď naňho pomyslím, že sa energia do neho nejako znova poskladá. Nepýtajte sa ma, ako; netuším. Hovorím len to, čo si pamätám.

A potom povedal čosi ako: “Nič nekončí. Je nezmysel myslieť si, že energia zaniká. Tak, ako nemôže vzniknúť niečo z ničoho, tak sa nemôže ani niečo premeniť na nič.” A potom povedal to o tom zoskupení alebo preskupení; použil takéto nejaké divné slovo, ktoré ja bežne nepoužívam. Možno preto, aby som nemala preň presnú predstavu… netuším.

Bolo tam ešte aj niečo o láske – že aj moje mŕtve mačičky mi dávajú späť lásku, ktorú k nim cítim, pretože energia sa potrebuje vrátiť. A že tie nové mačičky sú presne táto vyrovnávajúca zložka. Povedal mi aj, že Ryšíka už nevnímam a beriem to všetko ako Miška, ale to je len tým, že na Ryšíka už nie som taká fokusovaná, ale keď pohladkám Miška a pomyslím si pritom na Ryšíka, že sa to pohladkanie dostane aj k nemu.

A pretože ma už bolel chrbát, ťahala som dovnútra, aby som si zapísala aspoň to, čo si pamätám. Neviem, čo si z toho viete vziať, ale bolo v tom niečo zmierňujúce moje pocity previnenia, takže za mňa ok.