Dnes ráno (čo je pre vás pravdepodobne celkom inokedy ako “dnes”) som počúvala v rádiu jednu pesničku. Začali ju hrať práve vtedy, keď som sa začala zobúdzať. Pretože ju mám rada, začala som si ju pospevovať spolu s nimi: prvú štrofu, druhú štrofu, refrén, prechod, záverečný refrén… Ešte si pamätám, ako som si hovorila, že sa volá trochu inak ako refrén a že si to musím zapamätať, aby som si ju vedela vytiahnuť na YouTube… Lassinko zistil, že sa začínam hýbať, a vyskočil na posteľ. To už som bola schopná otvoriť oči.
V rádiu ešte stále hrali tú pesničku – druhý riadok prvej štrofy.
Tak som ju dospievala s nimi po druhý raz.
Neviem, ako to v tom mozgu funguje. Pri prvom spievaní som si už niektoré slovné spojenia nepamätala, pri druhom som ich sypala z rukáva, pretože som ich už raz počula. Viem, že pesničku nehrali dvakrát po sebe – takí tresnutí ani Rakušáci nie sú 😉 . Proste som ju počula dvakrát po sebe, dvakrát po sebe som si ju zaspievala, ale oni ju hrali len raz. (Skontrolované po internete, pretože zverejňujú zoznamy skladieb, čo v ten deň bežia.)
Pristupujem k tomu ako k iluzionistom: viem, že je to trik, aj keď nechápem, ako funguje. Aj toto je trik. Trik mysle, ktorý vytvára zdanie, že zohýbame realitu.
🙂 Alebo ju naozaj zohýbame.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 