Zasa jeden z tých dní, kedy si človek kladie otázku, na čo to bolo všetko dobré… Už znova je Roomba pokazená. Tentokrát ide nie o mechanickú, ale o elektronickú závadu. Najprv som sa pol hodiny pokúšala zresetovať ju, ale potom som to definitívne vzdala. Ide späť do opravy. 😦
Tých príkorí bolo ráno viac, ale toto jedno prepísalo všetky tie ostatné. Potom som sa už len ovládala, aby som ten sústavný tlak odpružila. Možno robím niečo zle, že ma takto lámu, pretože tie v kuse pokazené robotické vysávače nie sú normálny stav. Lenže ja sa zatiaľ nechytám. 😦
Aj sa mi ťažko hľadá, za čo dnes môžem byť vďačná – teda, okrem návštevy kamarátky a že sme si pokecali. A kožúšky boli príjemné a prítulné a liezli jej do ruksaku, až som sa bála, že niekto z nich bude chcieť vymeniť paničku za lepšiu, hravejšiu verziu. 🙂
Poobede sa začala hlásiť bolesť hlavy, ale našťastie sa nerozvinula a zmizla skôr, ako prišla návšteva. To je niečo, za čo treba byť vďačný.
A vďačná za to, že sa mi podarila prvá varená kapusta v mojom živote. Síce nie je ideálna, trochu som ju rozvarila, ale chuťovo je fajn, hoci recept a prísady som si vymýšľala sama (a nechala sa inšpirovať internetom). Ale už len to, že sa mi ju podarilo nakrájať na slíže, je úžasný výdobytok a hlboká poklona pred mojimi pokrútenými ručičkami.
Dnes to s vďačnosťou nebudem preháňať. Ale najvďačnejšia by som bola, keby som sa zajtra už nezobudila. Len kožúšky by asi protestovali, že kde je ich žrádielko.
Na deň ako tento je to nakoniec hodne bohatá Vďačnosť. Usmívejte se – zítra bude hůř; už sa u nás rozšírene kýcha.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 