Zobudila som sa párkrát už v noci. Telo štrajkovalo – v poslednom čase som brala hodne liekov proti bolesti a včera som dokonca zabudla dostatočne piť (tentokrát, na rozdiel od iných dní, vodu), takže ľadviny sa ohlásili so svojím názorom na to, čo si o mne myslia… Kožúšky na mne chrapkali, ani hýbať som sa veľmi nemohla a to mi tiež neprispievalo. Navyše mi v kostiach ešte sedeli zvyšky šoku, čo som včera dostala, keď mi robotický vysávač s funkciou ochrany proti pádu zo schodov padol zo schodov a roztrieskal sa na padrť. (Kožúškom sa, našťastie, nič nestalo.)
Potom rádio, čo mám miesto budíka, dohralo. Signál, že treba vstávať. Ešte som si chvíľku ležkala a odhodlávala sa začať hýbať chrbtom, ale potom som sa vyteperila. Pohľad na zem bol zúfalý. Ryšinko sa dostal k šanónu s účtami, vytiahol ho, roztvoril ho a rozžviakal a vytrhal, čo sa dalo… Vzdychla som (zas raz), šla to dať do poriadku a zaregistrovala som ako párkrát predtým, že ma to už prestalo vytáčať. Ryšík vyzeral taký zvädnutý a vyplašený, tak dobre vedel, že urobil niečo zlé, až mi ho prišlo ľúto a naklonila som sa k nemu, že ho vystískam. Postavil sa na zadné, prednými labkami ma dobreže neobjal okolo krku a tak sa ku mne celým telíčkom túlil… Bolo mi ľúto, že sa tak bojí, tak som si ho pritiahla a pritúlila a hladkala a dohovárala som mu, ale keď som sa pokúsila pusnúť ho na čumáčik, tak ako vždy otočil hlávku bokom, koťuha. 🙂
Za sebou som počula nejaké zvuky. V miestnosti boli dvaja robotníci a montovali za dverami na stenu niečo, nejakú elektriku. Prekvapilo ma to a rýchlo som vyšla z izby do chodby. Stena nad schodami bola čerstvo omietnutá podkladom, boli na nej ešte vlhké škvrny, a zdola bolo počuť maliarov. Pomyslela som si, že ich snáď pustil dovnútra kolega, hoci som si pamätala, že dnes nemal dôjsť… Nahla som sa cez zábradlie a spýtala sa ich, ako sa dostali dovnútra.
“Pani nás pustila,” odpovedal jeden z nich.
Prekvapene som sa zarazila, že aká pani, keď jediná ženská v dome som ja… Maliar stál dole na schodoch a ukázal nahor, smerom k mojej izbe. Obzrela som sa a uvidela som maminku, ako čistí dvere. Otočila sa ku mne a zamávala mi.
V tom okamihu mi došlo, že sa mi sníva. Zaplavila ma taká vlna vďačnosti, hneď som sa rozbehla k maminke a vystískala som ju… Vnímala som ju všetkými zmyslami, aj jej vôňu, aj teplo jej tela… Vošli sme do izby. Za oknom bolo krásne, slnečné leto. Chvíľku sme sa rozprávali, ako keby náš život pokračoval, potom som zneužila príležitosť a znova som ju tuho vystískala… Ako som ju držala, zbadala som za ňou mladého jelenčeka. Bol trochu zvláštny, hodne svetlý a “dlhosrstý” – mal krátku srsť, ale kde-tu mu z nej vytŕčali dlhšie chlpy a boli hebulinké… Parôžky mal ešte také čerstvé, smotanovobiele a vyzerali krehké, a z boka na bok kýval chvostíkom. Jednou rukou som stískala maminku a druhou som sa načiahla k nemu a hladkala aj jeho…
A potom som sa zobudila z jedného sna do druhého. 😉
Včera som dopísala štvrtý diel Voľného pádu. Posledné dve kapitoly boli pre mňa dosť objavný proces; písala som o tom. Pôvodne som chcela knižku skončiť zas “zle” a pripraviť si prechod k Päťke, v ktorej som sa chystala zúčtovať sama so sebou, ale nejako sa tento proces naštartoval na konci Štvorky a hodil ma do celkom novej reality – do reality, kedy som začala mať rada sama seba. 🙂
A Univerzum sa hneď ohlásilo a “pochválilo” ma za to týmto snom. 🙂 Myslím, že ma predsa len majú radi a je im fuk, či sa správam ako idiot alebo ako osvietenec. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 