Eprakone – ezoterika a spiritualita

Priznávam, som spiatočnícka. Nie som feministka a kvóty žien v hocičom mi spoľahlivo otvárajú nožík vo vrecku. Voči gejom a lesbám som prinajlepšom opatrno-zdržanlivá (moji priatelia z tejto škatuľky premiňú, mám ich rada, ale nie preto, že sú geji, ale preto, že sú fajn ľudia, a ten zvyšok je ich vec). Černosi sú pre mňa ešte stále exóti, ktorých si treba obzerať, ale moc sa im nepribližovať, aspoň kým im neporozumiem. Ázijci napriek všetkým tým kung-fu filmom u mňa vyvolávajú pocit, akoby boli z inej planéty. Vegetariánov, vegánov, rawistov a paleoprívržencov trpím len potiaľ, pokiaľ mi nezačínajú vnucovať svoj pohľad na to, čo by som mala jesť a či môžem byť dobrý človek, ak jem mäso. A to isté platí o svetonázore hocijakého vyznania. No a keď ide o politiku a vlády, tak som nečajevovsky paranoidná. 😉

Minule som zachytila, že bola veľká diskusia o tom, koľko čiernych hercov získalo Oscara. Dnes som si zas prečítala na Yahoo článok o tom, že istý Tim Burton (nech už je to ktokoľvek) natočil film, kde sú všetci belosi a jediný černoch hrá zlosyna. Samozrejme, že pri dnešnom toleruj-alebo-skap trende sa ho na to museli spýtať. To, čo im povedal, sa mi zapáčilo:

“Dnes sa o diverzite na obrazovke viac hovorí. Veci si buď vyžadujú veci, alebo si ich nevyžadujú. Spomínam si, keď som ako dieťa pozerával Brady Bunch a oni začali byť politicky korektní, ako napríklad ‘dobre, dajme tam aj ázijské dieťa a čierne dieťa’ – a práve to ma vtedy dosť urazilo. Vyrastal som s filmami o vykorisťovaní černochov, pravda? A hovoril som si ‘fajn, v poriadku’. Nezačal som sa zavzdušňovať, že by v tých filmoch malo byť viac belochov…”

Mám presne ten istý názor.  Pamätám sa, ako ma v Merlinovi dohrialo, keď jeden z rytierov a hlavná herka boli farební… Nie preto, že sa mi nechce pozerať na černochov, ale preto, že to bolo historicky neudržateľné! No way. Boli sme politicky korektní a vyrobili sme nezmysel. Alebo Will Smith ako superpištoľník na Divokom západe. Rehocem sa ešte dnes. Našťastie, oboje bolo “fantasy” – lenže skúste bezmozgovému publiku vysvetľovať v škole, že to bolo inak, keď oni to videli na vlastné oči (síce len v telke, ale dnešné generácie už nerozlišujú medzi telkou a realitou).

Kedysi som robila pre Inštitút manažmentu diverzity. Myslím, že tam som sa stretla s tézou, že najväčší diskriminátori sú tí, čo majú pocit, že sú diskriminovaní. Podľa ezoteriky by to sedelo: keď svoje filtre nastavíme na to, kde nás zas niekto kvôli niečomu diskriminuje, tak z celého sveta vnímame len momenty, kedy nás alebo niekoho iného niekto diskriminuje. A hneď začíname posudzovať každého podľa toho, či podľa nášho názoru diskriminuje alebo nie. Keď som fialová a babrák a neprijmú ma do práce, tak preto, že som fialová, nie preto, že by som náhodou mohla byť aj babrák… A keď máme kvóty fialových v úradoch, každý fialový debil má vyššiu šancu uspieť ako nefialový naslovovzatý odborník! Preto nevidím zmysel “kvót žien” v hocičom. Vidím zmysel “kvót odborníkov” v hocičom. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že som baba; proste som si povedala, kam idem, a potom som tam šla. A ak som na to mala, tak som sa tam prepracovala. Nemusela som nikomu vykríkať, že som ženská a mám nárok. Potrebovala som len byť taká dobrá, aby sa bezo mňa nezaobišli. 🙂

V posledných rokoch tiež sledujem zosilnený prienik homosexuálov do médií. To preto, že sú iní, že keď sú autentickí, veľa ľudí sa nad nimi uškŕňa a prichodí si ako niečo “lepšie” – a preto ošetrujú svoje komplexy menejcennosti tým, že tie vysielania sledujú. Pritom poznám gejov, o ktorých by to človek nepovedal… Sú napohľad “bežní”, príjemní, nevyvolávajú okolo seba drámy a dá sa s nimi dobre porozprávať. Nechodia vymaľovaní, nenosia dámske kabelčičky a neafektujú. Kedysi som rada pozerávala Shopping Queen s módnym návrhárom Guidom Maria Kretschmerom (gej). Komentoval, hovoril o zásadách kombinácie postavy a obliekania a mne sa to páčilo. Ako roky postupovali a “pestropapagájovitosť” gejov sa stala predajným faktorom, začal aj on špúliť pusinku a skôr si z kandidátiek uťahovať a vyjadrovať sa k tomu, ako bývajú, ako sa prejavujú, ako sa stravujú, čo hovoria… a ja som to prestala pozerať. Posudzovačných sebadôležitých frasov mám okolo seba plno, nepotrebujem ešte aj v telke.

A bez hanby priznávam, že nepozerám filmy, kde hrajú samí černosi. Nie preto, že by ma urážal pohľad na černocha, ale nezaujímajú ma témy a prostredie, ktoré sa v tých filmoch spracováva. Je to iný svet, netýka sa ma a ani sa ma týkať nebude. Keď ide “biela” realita s čiernymi hercami, pozerám a premýšľam. Pretože to sa ma týka nezávisle od toho, akú farbu pleti herci majú.

S týmto názorom som si prichodila dosť odľudovito, až kým som nečítala postreh toho Tima Burtona. Nejako mi sadol a prestávam sa hanbiť sa svoje “nedostatky” v očiach tejto osvieteneckej spoločnosti. 😛

Žiť a nechať žiť. Nerozhodovať podľa farby pleti, pohlavia, veku, jedálnička alebo straníckej príslušnosti, ale podľa toho, nakoľko znesiteľný človek si a či máš na to, čo robíš. A keď v mojich knižkách žiaden z hrdinov nie je černoch a kvóta žien a gejov nie je dodržaná, lebo si to dej nevyžadoval, nekŕčovať sa nad tým. 😀

Uložiť