V noci som dostala strelený nápad – a možno aj preto ho idem realizovať. Všimla som si, že na všetko reagujem z pozície dospelého a že mi to uberá energiu. Nebudem čakať na anjelov a ich lámanie na kole, skúsim to sama… Neviem reagovať spontánne. Vždy sa do toho vsunie mozog a začne verbalizovať.  Síce mám celkom dobrú slovnú zásobu a spolu s nemčinou a angličtinou dokážem veľmi presne pomenovávať to, čo sa deje – ale skôr okolo mňa, ako vnútri. Tam poznám tak akurát rozlíšenie “tak ma nejak s*rieš” a “totálna únava”. A v noci mi napadlo, čo by som mohla robiť:

Vždy, keď sa vo mne nejaká emócia pohne (ak to zaregistrujem), nepôjdem na úroveň slov a slovnej reakcie, ale som si do počítača naťahala tváre detičiek v rôznych náladách a vyberiem tú, ktorá sa podobá najviac tomu pocitu.

🙂 Uvidíme, kam to povedie.

Uložiť