Dnešný deň patril znova k “tým dňom”… Išla som na doraz, zajtra mám zasa deň 4:00 – 20:00, bolo treba dopísať správy a umyť si vlasy. Všetko som ako-tak stíhala, len ma od rána bolelo srdce, že som takmer nedokázala položiť kožúškom ich misky so žrádlom na zem. Celá ľavá strana tela bola necitlivá a boľavá, ale pri robote mi to, našťastie, neprekážalo. V pohode som ešte vybehla aj do lekárne po lieky.

A potom som volala kolegovi, lebo som si spomenula, že som sľúbila ísť do tlačiarne a už to nijako nestíham. Našťastie, šiel tam miesto mňa. Dobrý kolega. Najlepší na svete. 🙂

Ale večer to začalo. Umyla som si vlasy a išla som si ich vysušiť – a odpálila som fén. Proste len kúdoľ smradľavého dymu a zhorený motorček. Našťastie mám ešte jeden starým fungujúci na heslo, a tým som si dosušila vlasy. No a potom ich bolo treba vyžehliť. Žehlička mi tresla na zem. Zabohovala som, zdvihla som ju a dala znova nahrievať. Našťastie fungovala. Dožehlila som vlasy – a tresk! – žehlička na zemi. Tentokrát už asi dožehlila.

Dostala som tridsaťsekundový záchvat besnoty. Človek len pozerá, čo všetko sa dá zo seba za 30 sekúnd vysypať… Teraz mám navyše ešte aj pošramotené ego, že som sa nechala uniesť, ale už s tým nič nenarobím. Len mi prišlo smutné, keď som videla, ako sa Felinka predo mnou skrýva pod bežecký pás… 😕 Som to ja zlisko.

Moje chúďatká. Však si zajtra od nervóznej babizne oddýchnu. Aha, a ešte som nepovedala to, čo všetko vyštartovalo – nevedela som nájsť kľúč. Tam, kde visieva kľúč od domu, videl kľúčik od poštovej schránky. A kľúč od domu bol po celú noc zvonka zastrčený v zámke. Som proste obyvateľ Kréty na 6. 😕

Vďačná, že tento deň už končí. (Azda. Možno. Univerzum je v poslednom čase veľmi vynaliezavé, keď ide o príkoria.)