Dnes sme sa zasa stretli s GabyBaby na obedíku. A začal sa napĺňať môj posledný sen – stáli sme v rade v obľúbenom fastfoode a nebolo si z čoho vybrať… (Stalo sa prvýkrát, čo tam chodím!) Tak sme sa presunuli k susedom – a nikdy viac… Mäsko ako podošvička, panír ako drevotriesková doska, ryža bez vône, chuti a zápachu… Normálne sme sa najkratšou možnou cestou museli presunúť na krémešík o poschodie vyššie!

Vďačná za fotečky, čo zo mňa GabyBaby porobila. Nie som zrovna fotogenická a ona ma vedela vystihnúť z toho najsprávnejšieho uhla, že som vyzerala 1. ako človek, a to ešte aj 2. pomerne mladý 😉 . Týmto ju menujem svojím dvorným fotografom. 🙂

Vďačná za kožúšky, ktoré na mňa kašľali s takým prehľadom, že asi až po pol hodine zistili, že panička sa už vrátila… 😛 Pri mojich kožúškoch do velikášstva veru neuletím!

Aj tak ich mám rada. 😀 A nič s tým nenarobia. 😀 😀 😀

Niečo na dnešnom dni bolo nekonečne dobré. 🙂